Keď závislosť zmení tvár človeka
Slovo, ktoré v nás evokuje obrazy roztrasených rúk, prázdnych pohľadov, stratených tvárí. No pravda je omnoho komplexnejšia, hlbšia, zákerná v tom, že sa často neukáže hneď. Prichádza potichu, maskovaná úsmevom, obalená do výhovoriek a predstieranej rovnováhy. Závislosť nie je len o alkohole, drogách alebo hazardných hrách. Má mnoho podôb – od mobilov, jedla, porna, adrenalínu, nakupovania, až po nezdravé vzťahy či potrebu neustálej pozornosti. A každá z nich má spoločného menovateľa: únik. Únik od bolesti, prázdnoty, strachu alebo nudy. Človek, ktorý padá do závislosti, často nekráča po tejto ceste vedome. Jeden pohár na uvoľnenie, jeden večer pri automatoch, jedna prehltnutá tabletka na spánok. Vždy existuje ospravedlnenie. Problém je v tom, že hranica medzi bežným zvykom a závislosťou je veľmi tenká a ľahko prehliadnuteľná.
Keď niekto blízky začína byť iný, mali by sme spozornieť. Nie povrchne, nie podozrievavo, ale citlivo. Zmena správania je ako prvý varovný signál – zrazu menej telefonátov, vyhýbanie sa rozhovorom, neskoré príchody, výkyvy nálad, zábudlivosť, výhovorky, nervozita, vyhasnutý pohľad. Niektorí začnú klamať, iní sa stanú nezdravo výrečnými, akoby sa snažili prekryť niečo, čo nechcú priznať ani sami sebe. Nie je ľahké pozerať sa na milovaného človeka, ako sa mení. Ešte ťažšie je to pripustiť. No závislosť nepozná hranice – nehľadí na to, či ide o otca rodiny, úspešného študenta, priateľku, ktorá vždy všetkým pomáhala. Môže postihnúť každého.To najdôležitejšie, čo môžeme ako blízki urobiť, je prestať zatvárať oči. Pretože závislosť má rada ticho – v ňom rastie. Ak niečo cítime, mali by sme to pomenovať. Nie obviniť. Nie zahanbiť. Ale pokúsiť sa otvoriť dvere porozumeniu. Slová ako "všimol som si, že sa trápiš" alebo "mám o teba obavy" môžu znieť banálne, ale v skutočnosti sú to najväčšie záchranné laná, ktoré niekomu môžeme hodiť. Veľa závislých ľudí nevie, ako si priznať problém, pretože sa hanbia. Cítia vinu, no zároveň aj strach z toho, čo bude potom. Sú uväznení medzi túžbou prestať a neschopnosťou vydržať bez svojej "náplasti".Psychológia závislosti je zákerná. Mozog si spája drogu – nech už je akákoľvek – s úľavou. A keď raz zažije úľavu v utrpení, túži po nej znova. Nejde teda len o fyzické nutkanie, ale o hlboké presvedčenie, že bez tejto veci, činnosti alebo látky nie je možné prežiť. To je dôvod, prečo je závislosť taká silná – lebo sa často stane súčasťou identity človeka.
Keď sa snažíme niekomu pomôcť, nesmieme očakávať vďačnosť. Môžeme sa stretnúť s hnevom, odporom, obranou. "Ja nemám problém," je najčastejšia odpoveď. Pretože priznať si závislosť znamená čeliť pravde. A pravda bolí. No my musíme vydržať. Byť láskaví, ale pevní. Citliví, ale úprimní. Nenechať sa zmanipulovať. Závislý človek vie presne, aké tlačidlá stlačiť, aby ste cúvli. A zároveň vie, že niekde hlboko v sebe potrebuje pomoc.Pomoc však nikdy nesmie byť o zachraňovaní niekoho proti jeho vôli. Ak ho nútime, zachraňujeme, preberáme zodpovednosť, iba mu predlžujeme cestu k uzdraveniu. Skutočné liečenie sa začína, keď on sám povie: "mám problém". Dovtedy môžeme byť len zrkadlom. Nastavovať mu ho v pravý čas, neodchádzať, keď padá, ale ani ho nedržať, keď nechce vstávať.Závislosť je rakovina duše. Požiera človeka zvnútra, berie mu dôstojnosť, sny, vzťahy, zdravie. Ale je liečiteľná. Ak je vôľa, ak je odvaha. A ak je niekto, kto zostane nablízku aj vtedy, keď to bolí. Niekedy práve vtedy, keď všetci ostatní odídu.
Preto sa pozerajme okolo seba. Všímajme si tichá, ktoré by nemali byť tichami. Slzy, ktoré nie sú videné. Úsmevy, ktoré sú naučené. Možno práve tam začína príbeh, ktorý ešte môže mať šťastný koniec – ak sa rozhodneme nebyť slepí.
Pretože láska, ktorá nezatvára oči pred pravdou, môže byť tou najsilnejšou zbraňou proti závislosti. A niekedy stačí jedna veta, jedna dlaň, jeden pohľad – aby niekto zistil, že ešte nie je stratený.
- JK -
Zdroje:Zápisky z prednášok na OLÚP Predná Hora
Plamene závislosti - Dušan Porubän
Kognitívne - behoviorálne terapie v liečbe závislosti - Marie Kuklová
Závislosť - Heinz Peter Röhr