Mesiac oddychu, dovoleniek a návratu k sebe

V srdci leta, keď slnko najvyššie žiari, dni sa zdajú nekonečné a svet na chvíľu spomalí svoj dych, prichádza obdobie, ktoré má v sebe čosi posvätné. Júl – mesiac tepla, svetla, ale aj ticha a návratu k sebe. Pre mnohých z nás je to čas, kedy si po dlhých mesiacoch povinností, stresu a neustáleho zhonu konečne dovolíme zastaviť. Nie preto, že sa svet prestal točiť. Ale preto, že si uvedomíme, že my ten svet nemusíme naháňať.Júl je ako hlboký nádych po dlhej zime duše. Je to obdobie, kedy sa môžeme opäť ponoriť do obyčajných radostí – do vône čerstvo pokosenej trávy, do dotyku slnka na pokožke, do chuti ovocia, ktoré zreje len vtedy, keď príroda žije naplno. V tomto období sa pripomíname, že nie sme stroje. Nie sme algoritmy na výkon. Sme ľudia – srdcia, ktoré bijú vlastným rytmom, telá, ktoré potrebujú spomaliť, a mysle, ktoré túžia po tichu.Nepotrebujeme byť neustále produktívni, efektívni, dostupní. Niekedy potrebujeme len byť. Sedieť. Dýchať. Vnímať. A to nie je slabosť. To je múdrosť.Oddych nie je luxus. Oddych je základná ľudská potreba. Rovnako ako dýchanie, spánok, jedlo. Potrebujeme ho, aby sme mohli žiť plnohodnotne, aby sme mohli tvoriť, milovať, pracovať aj odpúšťať. Bez oddychu sa vyčerpáme. Bez dovolenky stratíme spojenie sami so sebou. Bez relaxu sa z nás stanú len tienisté verzie našich snov, túžob a možností.Dovolenka a oddych nie sú odmenou za to, že sme "dobre fungovali" celý rok. Nie sú niečím, čo si môžeme dopriať len vtedy, keď všetko ostatné "klapne". Naopak – mali by byť vedome plánovanou súčasťou nášho ročného cyklu. Rovnako ako jar prináša nové začiatky, leto má prinášať spomalenie a zber energie.Dovolenka nás nezachraňuje len pred vyhorením. Dáva nám šancu znova si sadnúť k vlastnému životu ako k otvorenej knihe. Prelistovať stránky, zastaviť sa, pochopiť dej. Možno zmeniť smer. Možno sa vrátiť k dávno zabudnutým hodnotám.Ako som si raz napísal do svojho denníka:

 

"Človek potrebuje dovolenku nie preto, že je slabý, ale preto, že je živý. A všetko živé potrebuje dýchať." 

– Jakub Kováč

V kultúre, ktorá uctieva vyťaženosť ako statusový symbol, sa oddych často mylne zamieňa za lenivosť. Máme pocit, že čím viac máme v kalendári, čím menej času máme na obed, čím dlhšie ostávame online, tým viac sme hodnotní. Tým viac sme "úspešní". Tým viac sme "potrební". Ale niekde medzi kávami na cestu, pracovnými správami o polnoci a bezduchým scrollovaním medzi poradami a prezentáciou sme stratili kontakt s tým, čo znamená byť človekom.Spoločnosť nás učí, že byť zaneprázdnený je znak prestíže. Že odpoveď "nestíham" vyvoláva rešpekt. Že kto si dovolí len tak si sadnúť, pozerať z okna alebo ísť si cez deň ľahnúť, ten je lenivý, slabý, nepoužiteľný pre moderný svet. A tak sa denne pretekáme s vlastným vyčerpaním. Hovoríme si, že odpočívať budeme cez víkend. Potom cez sviatky. Potom na dôchodku. A niektorí už ani nestihnú.Ľudia, ktorí si dovolia zastaviť, sú niekedy vnímaní ako tí, ktorí to "zabalili". Ktorým "nešlo o nič veľké". Ale skutočná pravda je presne opačná. Oddych je akt sily. Je to vedomé rozhodnutie nevyhorieť. Je to schopnosť povedať "dosť" v momente, keď sa ešte dá niečo zachrániť. Je to prejav zodpovednosti voči sebe samému aj voči okoliu.Oddych nie je o slabosti, ale o múdrosti. Len múdry človek vie rozpoznať, že aj motor potrebuje chladič. Aj svetlo musí občas zhasnúť, aby nezhasol celý dom. Aj oheň, ak má horieť stabilne, potrebuje prestávku medzi polenami.Psychologické výskumy jednoznačne potvrdzujú prínos pravidelného oddychu. Podľa štúdie Americkej psychologickej asociácie (APA, 2019), až 76 % ľudí uviedlo, že pravidelný oddych im pomáha lepšie zvládať stres, zlepšuje medziľudské vzťahy a zvyšuje pracovnú výkonnosť. Ďalšie štúdie naznačujú, že ľudia, ktorí si pravidelne doprajú prestávky počas dňa, majú lepšie kognitívne schopnosti, rýchlejšie sa učia, robia menej chýb a sú v práci spokojnejší.Inými slovami – čím viac si dovolíme vypnúť, tým lepšie vieme neskôr zapnúť. Oddych nie je prestávka od výkonu. Oddych je podmienka výkonu.Skutočne zaujímavé je, že najúspešnejší ľudia sveta – podnikatelia, kreatívci, vedci – sa často netaja tým, ako si chránia svoj čas na oddych. Majú svoje "tiché hodiny", počas ktorých nekomunikujú. Chodia na dlhé prechádzky bez telefónu. Majú pravidelné dovolenky a vedia, že mentálne zdravie nie je niečo, čo môžeme obetovať na oltár kariéry.
Ako povedal filozof Alain de Botton: "Jedným z najväčších luxusov moderného človeka nie je mať viac peňazí, ale mať viac voľného času a vedome si ho vychutnať."
Oddych nám tiež pomáha znova sa emocionálne spojiť so svetom. Keď sme neustále v strese a výkone, cítime otupenosť. Vzťahy sa stávajú transakciami. Radosť sa vytráca. Naše "ja" sa scvrkáva len na funkciu. Ale keď si dovolíme stíchnuť, objaviť znova seba – dokážeme sa vrátiť do života naplno. S empatiou, s nadhľadom, s pochopením. A najmä – so silou tvoriť, nie len prežívať.Je čas zmeniť naratív. Nie je hrdinstvom robiť 12 hodín denne. Hrdinstvom je vedieť, kedy stačí. Umením nie je vyšťaviť sa, ale naplniť sa. A najväčšou odvahou dneška je možno práve to, že si dovolíme oddychovať – s čistým svedomím, bez výčitiek, bez potreby sa ospravedlňovať.V kultúre neustáleho výkonu bude oddych vždy pôsobiť radikálne. Ale práve preto je tak potrebný.Nie je to len o tom, že sme unavení. Nie je to len o únave svalov, o ospalosti po dlhom týždni či o vyčerpaní po maratóne pracovných úloh. Je to hlbšie. Je to o tom, že dovolenka nám dáva šancu znovuobjaviť samých seba – ale tentokrát mimo všetkých masiek, rolí a očakávaní. V bežnom živote hráme nespočetné množstvo úloh – sme zamestnanci, šéfovia, podnikatelia, rodičia, partneri, študenti, priatelia. Denne prepíname medzi identitami, aby sme vyhoveli druhým. Ale čo my sami?Na dovolenke sa môže stať čosi takmer zázračné. Zrazu nie sme nikomu zodpovední – len sebe. Nemusíme nič dokazovať, nikomu vysvetľovať, byť neustále k dispozícii. Môžeme byť len "čistou verziou seba" – takí, akí naozaj sme, keď nemusíme nič. Keď môžeme cítiť vietor vo vlasoch a len tak sa pozerať na horizont. Keď zrazu vnímate, že aj vzduch chutí inak, keď sa neponáhľate.Dovolenka je návrat k zmyslom. K chutiam, vôňam, textúram a farbám, ktoré sa v rýchlosti bežného života rozmazávajú. Je to návrat k prítomnému okamihu – k tomu, čo často zabúdame. A ten prítomný okamih (odporúčam článok na webe Remíza - Sila prítomného okamihu) je pritom základom šťastia. Nie minulosť, nie budúcnosť – len tu a teraz. A práve dovolenka, vedomý oddych, nás k nemu dokáže vrátiť.Nezáleží, či idete na pláž do Talianska, na chatu k tichému jazeru alebo ostanete doma, v pyžame, s knihou v ruke a odpojeným telefónom. Nejde o destináciu. Ide o stav bytia. O to, že vypnete. Že si dovolíte byť. Bez výčitiek. Bez vnútorného hlasu, ktorý vám šepká, že "by ste mali robiť niečo užitočné". Oddych je užitočný. Je to jedna z najpotrebnejších vecí, aké pre seba môžeme urobiť.A dovolím si tu osobnú poznámku, ktorú už dnes neberiem ako súkromnú hanbu, ale ako životnú skúsenosť, ktorú potrebujem zdieľať:Pred pár rokmi som vyhorel. Nie "trochu unavený", nie "prepracovaný". Úplne. Dni som si plietol. V noci som nespal, cez deň som len sedel, neschopný rozhodnúť sa, čo jesť. V práci som bol len telo – duch už dávno nie. Nedokázal som počúvať hudbu, čítať knihu, telefonát od blízkeho ma deprimoval. Všetko sa mi zdalo ťažké. Bez zmyslu. Bolo to ako byť ponorený pod hladinu a vidieť život odohrávať sa nad sebou – bez toho, aby som sa ho mohol dotknúť.Dovtedy som žil v presvedčení, že oddych si musím zaslúžiť. Že musím najprv všetko dokončiť, všetkým vyhovieť, až potom môžem zísť z pódia. A pravda bola taká, že som z neho spadol vyčerpaný a zlomený. A nikto mi nezatlieskal. Len moje vlastné telo mi povedalo dosť. Po svojom. Ticho, ale nekompromisne.Odvtedy sa na oddych pozerám inak. Už ho neberiem ako bonus. Ale ako podmienku pre prežitie. Ako súčasť hygieny – ako sprchu, ktorú si doprajem, aby som zostal čistý, prítomný, schopný cítiť a žiť. Oddych je dnes pre mňa povinnou súčasťou života – bez ohľadu na to, čo si myslí môj šéf, môj účet v banke, alebo moje vlastné ego.Už sa nebojím povedať "nie". Už sa nehanbím vypnúť notifikácie, odísť na deň mimo civilizáciu, zrušiť stretnutie, ak cítim, že je toho priveľa. Neberiem ohľad na hrozbu výpovede, ak cena má byť moje zdravie. Oddychujem aj vtedy, keď na to "nie je vhodná chvíľa", lebo som pochopil, že vhodná chvíľa nikdy nepríde sama – musí byť vybojovaná. A najmä – zaslúžená.Viem, že mnohí ľudia sa boja oddychovať. Boja sa, že prídu o príležitosti, že sa na nich bude zle pozerať, že ich niekto predbehne. Ale chcem vám povedať jedno: 

"Nikto nás nikdy nepredbehne v našom vlastnom živote, ak si dovolíme žiť ho plnohodnotne. A bez oddychu to jednoducho nejde."

- Jakub Kováč

"Nie všetky výkriky sú počuť. Tie najdôležitejšie sa často dejú v tichu."

Naučme sa počúvať vlastné ticho. Lebo práve tam sa začína skutočná starostlivosť o seba.Dovolenka raz do roka nestačí. Tak ako nestačí napiť sa len raz za deň, tak nestačí oddychovať len raz za leto. Naše telo aj psychika potrebujú pravidelný kontakt s pokojom. Nie nárazový, nie výnimočný, nie "až keď si všetko splním". Potrebujeme oddych ako každodenný chlieb. Každodenný výdych. Každodenné vrátenie sa k sebe samému, čo i len na chvíľu.V mnohých ľuďoch ešte stále pretrváva predstava, že relax je luxus – niečo, čo si môžu dovoliť len bohatí, nezamestnaní alebo "ľudia bez problémov". Ale pravda je taká, že práve tí, ktorí sú neustále pod tlakom, by si mali relax vybojovať najtvrdšie. Nie preto, že si ho "zaslúžia", ale preto, že ho potrebujú.Relax nemusí byť nič veľkolepé. Nemusí to byť víkend v horách, výlet do termálnych kúpeľov ani celodenný wellness. Skutočný relax sa skrýva v drobnostiach, ktoré máme často priamo pred nosom, len ich nevnímame.Niekedy stačí polhodina ticha. Ráno skôr vstať a sadnúť si sám so šálkou teplého čaju bez mobilu v ruke. Prechádzka medzi stromami, bez cieľa. Hudba, ktorá nám kedysi liečila dušu, no v posledných mesiacoch ju nebolo kedy pustiť. Meditácia – aj keď len tichý sed na stoličke, vnímanie dychu. Pomalý obed bez televízie. Počúvanie vlastného tela. Položenie otázky: "Ako sa cítim?" A čakanie na odpoveď...Tieto momenty sú ako mikrodovolenky. Minútové oázy v púšti nášho hektického dňa. Často ich podceňujeme, lebo nevyzerajú ako "niečo veľké". Ale práve tieto malé priestory pokoja tvoria rozdiel medzi prežitím a žitím.Nejde len o oddych ako taký. Ide o vedomé vnímanie. Keď si sadnem a vedome počúvam, ako prší. Keď idem peši do práce a sledujem oblohu, stromy, ľudí. Keď na chvíľu prestanem hovoriť a len som. To všetko sú aktivity, ktoré nás uzemňujú. Ktoré obnovujú náš nervový systém. Ktoré nám pomáhajú "vrátiť sa do tela", keď nás svet vytlačí len do hlavy, plánov, kalendárov a napätia.Ak si myslíš, že na to nemáš čas, práve vtedy to potrebuješ najviac.Ak si myslíš, že sa "nič nestane", keď si neoddýchneš, pravda je opačná – všetko sa stane. Pomaly, potichu, ale nezvratne. Telo sa opotrebúva. Duša vysychá. Myslenie je pomalšie, konflikty častejšie, koncentrácia mizne. A zrazu sa ocitneš na mieste, kde si vyčerpaný aj vtedy, keď spíš, podráždený aj bez dôvodu, smutný bez príčiny. To nie je len zlá nálada. To je dlhodobo chýbajúci kontakt so sebou.Práve preto je dôležité nečakať, kým vyhoríme. Nepredpokladajme, že zvládneme všetko "ešte mesiac, ešte týždeň, ešte jeden projekt". Oddych by nemal byť až odmenou po odovzdaní výkonu. Oddych by mal byť súčasťou procesu, súčasťou systému.Nedovoľme, aby náš jediný kontakt so sebou bol až na cintoríne ticha – keď už nebude koho počúvať.Oddychujme priebežne, pravidelne, jednoducho. Nájdime si každý deň 10, 20, 30 minút na návrat do prítomnosti. Ak to urobíme vedome, ušetríme si množstvo problémov v budúcnosti – od zdravotných komplikácií cez emocionálne výbuchy až po straty vo vzťahoch."Relax nie je útek z reality. Relax je návrat k realite bez masky výkonu."A to si môžeme dopriať každý deň – ak chceme. Ak si to dovolíme. Ak sa rozhodneme, že oddych nie je nepriateľ našej výkonnosti, ale jej najlepší spojenec.

V súvislosti s dovolenkou však treba spomenúť aj jednu dôležitú vec – financie. Často sa stáva, že ľudia si doprajú dovolenku, ktorú si vlastne nemôžu dovoliť. Berú si pôžičky, vyčerpajú kreditky, len aby "nezaostávali" za ostatnými. Chcú zažiť niečo veľké, krásne – a to je pochopiteľné. Ale malo by to byť v súlade s realitou.Zadĺžená dovolenka totiž nie je oddych. Je to len presunutie stresu do budúcnosti. Keď sa z tepla gréckych pláží vrátite do chladnej reality splátok, všetko, čo ste si "nabúrali", sa môže otočiť proti vám.Odborníci na finančnú gramotnosť odporúčajú plánovať dovolenku s predstihom. Ideálne je mať vytvorený "dovolenkový fond", do ktorého si pravidelne odkladáte peniaze. Nemusí to byť veľa. Ale nech to je vedomé. A nech je to v súlade s vašimi príjmami.Nie je hanbou, že nemáme na Maldivy. Hanbou je tváriť sa, že na ne máme, a zadlžovať sa len preto, aby sme "vyzerali dobre". Skutočný oddych nie je o destinácii, ale o pocite pokoja. Môžete ho zažiť aj v horách, pri rieke, v knižnici, na záhrade.Rozpočet nie je väzenie. Je to kompas. Pomáha nám neísť cestou, ktorá vedie do bahna. A pomáha nám mať rezervu – pre prípad, že sa na dovolenke niečo pokazí. Choroba, strata batožiny, nečakané výdavky – to všetko sa môže stať. A kto má rezervu, nepanikári.
Ako si naplánovať dovolenku rozumne?

1. Začnite plánovať vopred.Aj keď nemáte presnú destináciu, začnite si v januári tvoriť dovolenkový fond. 100/150 € mesačne spraví zázraky.

2. Zvážte všetky náklady.Dovolenka nie je len o ubytovaní. Je to aj strava, doprava, poistenie, výlety, suveníry. Rátajte s rezervou.

3. Neporovnávajte sa.To, že kolega ide do New Yorku, neznamená, že aj vy musíte. Každý má iné priority a situáciu.

4. Zvážte "slow travel".Pomaly, lacno, hlboko. Namiesto 5 destinácií v týždni si vyberte jednu a spoznajte ju do hĺbky.

5. Myslite aj na návrat.Nevracajte sa posledný večer pred prácou. Dajte si aspoň jeden deň doma – na regeneráciu.

Nezabúdajte – oddych je súčasť cesty, nie odmena po nejŽijeme v čase, keď sa stres stal normou. Keď ľudia kolabujú, ale pokračujú. Keď sa dovolenka odsúva, až kým nie je neskoro. Tento článok je pozvánkou na zmenu. Na návrat k pokoju. Na dovolenku bez výčitiek. Na leto, ktoré bude vaše – nie podľa Instagramu, nie podľa očakávaní, ale podľa vás.Aj keby ste si každý deň sadli na pol hodinu na lavičku a počúvali vietor – urobíte pre seba viac, než si myslíte.

Ďakujem, že ste si našli čas prečítať tento blogový článok. Verím, že vám poskytol inšpiráciu, pokoj a možno aj jemný impulz na to, aby ste si dovolili oddychovať bez výčitiek. Leto je krátke – nenechajme ho prejsť bez dotyku slnka, bez smiechu, bez toho, aby sme aspoň raz na chvíľu prestali tlačiť život.V auguste sa na vás teším opäť – s článkom o tom, ako si plánovať budúcnosť, sny, ciele a ako sa znovu stať autorom svojho príbehu.

- JK -