Influenceri, choroba 21. storočia
01.04.2025
Žijeme v dobe, kde byť videný znamená byť. Doba, kedy sa niektorí ľudia boja ticha viac než klamstva. Kedy je dôležitejšie mať zapnutú kameru než zapnuté svedomie. Doba, v ktorej sa pozornosť stáva drogou – a influenceri sú jej závislí užívatelia.
Pozrite sa okolo seba. Otvorte si sociálne siete. Všade sú usmiate tváre, filtre, trblietky, dokonalé životy, kričiace titulky a "šokujúce" priznania. A teraz si položme otázku: Koľko z toho je naozajstné? Koľko z toho má skutočný význam, hodnotu, prínos pre spoločnosť, deti, mladých, ale aj pre bežného človeka, ktorý si po práci sadne a chce na chvíľu vypnúť?Čoraz viac vidíme videá, ktoré nemajú žiadny edukačný charakter, žiadnu umeleckú hodnotu, žiadny obsah, ktorý by obohatil, povzbudil, či motivoval. Naopak. Sledujeme, ako sa niektorí influenceri predháňajú v tom, kto spraví väčší škandál, kto vymyslí bizarnejší príbeh, kto si vymyslí viac drámy len preto, aby ľudia klikli, komentovali, zdieľali.A je to ako lavína. Jedno virálne video, ktoré nemá zmysel, ale má milión pozretí, sa stane vzorom pre ďalších. A tak sa to šíri ďalej. Zbytočné klamstvá, fingované hádky, fejkové slzy, falošné aféry. To všetko len pre pár sekúnd slávy. Pre tú jednu vec, po ktorej túžia viac než po pravde — pozornosť.Ale čo to vlastne je, tá pozornosť? Prečo sa stala tým najdrahším platidlom v digitálnom svete?Pozornosť je energia. Je to sústredenie niekoho iného na teba. Je to pocit, že niekto sleduje, vníma, hodnotí, obdivuje. A pre mnohých influencerov je to pocit návykový. Niektorí už ani nevedia, kto sú, keď kamery zhasnú. Keď vypnú mobil, ostáva len ticho. A v tom tichu sa ozýva prázdnota, ktorú si nevedia zaplniť inak ako ďalším videom, ďalším škandálom, ďalším výkrikom do digitálneho prázdna.Niektorí z nich sa už ani nesnažia skryť, že fabulujú. Veď prečo by aj? Hranica medzi realitou a fikciou je rozmazaná, pokiaľ to prináša lajky. Vymyslené rozchody, fingované tehotenstvá, umelé zvraty. A ľudia? Ľudia to sledujú. Pretože ich to zabáva, vyrušuje z reality, v ktorej možno sami nemajú toľko farieb.Ale kde je zodpovednosť? Kde je uvedomenie, že ich sledujú deti, mladí ľudia, ľudia hľadajúci zmysel, oporu, niekoho, kto ich inšpiruje? Čo sa stalo s ideálom, že keď už máš dosah, tak by si mal niesť aj kus zodpovednosti?Influencerstvo kedysi vzniklo ako nástroj – možnosť priniesť svoj hlas, myšlienku, talent či hodnoty širokému publiku. Dnes sa však čoraz viac mení na cirkus.Nie všetci, samozrejme. Česť výnimkám. Sú influenceri, ktorí tvoria srdcom. Ktorí učia, inšpirujú, motivujú. Ale sú takí, ktorí sa stali digitálnymi bábkami. Otvárajú ústa na povel algoritmu. Vyhadzujú emócie len keď treba zvýšiť dosah.
A tu je ten najväčší paradox.Svet, v ktorom máme najviac technológií, kamier a možností byť v kontakte, sa stáva miestom, kde sa cítime najviac osamelo. Sledujeme tisíce príbehov denne, ale málokto z nás má jeden skutočný – ten vlastný. Pretože všetko je len ilúzia, zmes klamstva, pozlátky a túžby byť dôležitý.A niekedy je to až robotické. Ako keby sme vytvorili novú rasu – ľudí-robotov, ktorí nepoznajú autentickosť. Ich emócie sú naprogramované, výrazy tváre nacvičené, ich slová kontrolované trendmi.Čo však robí človeka človekom? Je to krehkosť, zraniteľnosť, pravda, nedokonalosť. A tieto veci sa dnes v online svete skrývajú. Vymieňame úprimnosť za dokonalosť, hĺbku za vizuál, ticho za kliky.Influencerizmus sa tak v niektorých prípadoch mení na novodobú závislosť na pozornosti. Je to ako digitálny heroín. Každý nový like je dávka. Každý nový follower je ako výhra v lotérii. A keď príde hejt? Tak nevadí. Aj negativita je pozornosť. A to je to, čo sa ráta.
Ale za akú cenu?Psychické zdravie? Vzťahy? Hodnoty? Vlastná identita? Stačí sa pozrieť na niektorých bývalých influencerov, ktorí z tohto kolotoča vystúpili. Hovoria o vyhorení, o strate samých seba, o neschopnosti cítiť radosť mimo obrazovky.
A preto, ak čítaš tento príspevok, možno sa zamysli nad tým, čo sleduješ. Prečo to sleduješ. A koho vlastne podporuješ svojou pozornosťou. Pretože každý like, každý komentár, každý klik je hlas. A tým hlasom volíš, čo bude mať v online svete hodnotu.
A možno si tiež influencer. Možno malý, možno veľký. Možno máš 100 followerov, možno 100 tisíc. Ale aj ty máš zodpovednosť. Polož si otázku: Čo vlastne dávam svetu? Je to len môj egotrip? Alebo niečo, čo by som si aj ja sám chcel niekedy pozrieť, keď budem starý?
Lebo nakoniec...
Čo po tebe ostane?
Screenshoty? Kliky? Alebo spomienky ľudí na to, že tvoj obsah im niečo dal, niečo zmenil, niečo rozžiaril?Svet nepotrebuje viac pozlátka. Svet potrebuje viac pravdy. Menej "pozri sa na mňa", viac "poďme sa porozprávať". Menej "šokujúco!", viac "úprimne." Menej robotov, viac ľudí.A možno jedného dňa prestane byť najväčšou hodnotou to, koľko máš followerov, ale koľkým si pomohol.
A možno…Keď raz pozornosť pominie…Zostaneš len ty sám…
A otázka: Poznal si vôbec niekedy sám seba, keď si sa toľko snažil, aby ťa poznal svet?
Pozrite sa okolo seba. Otvorte si sociálne siete. Všade sú usmiate tváre, filtre, trblietky, dokonalé životy, kričiace titulky a "šokujúce" priznania. A teraz si položme otázku: Koľko z toho je naozajstné? Koľko z toho má skutočný význam, hodnotu, prínos pre spoločnosť, deti, mladých, ale aj pre bežného človeka, ktorý si po práci sadne a chce na chvíľu vypnúť?Čoraz viac vidíme videá, ktoré nemajú žiadny edukačný charakter, žiadnu umeleckú hodnotu, žiadny obsah, ktorý by obohatil, povzbudil, či motivoval. Naopak. Sledujeme, ako sa niektorí influenceri predháňajú v tom, kto spraví väčší škandál, kto vymyslí bizarnejší príbeh, kto si vymyslí viac drámy len preto, aby ľudia klikli, komentovali, zdieľali.A je to ako lavína. Jedno virálne video, ktoré nemá zmysel, ale má milión pozretí, sa stane vzorom pre ďalších. A tak sa to šíri ďalej. Zbytočné klamstvá, fingované hádky, fejkové slzy, falošné aféry. To všetko len pre pár sekúnd slávy. Pre tú jednu vec, po ktorej túžia viac než po pravde — pozornosť.Ale čo to vlastne je, tá pozornosť? Prečo sa stala tým najdrahším platidlom v digitálnom svete?Pozornosť je energia. Je to sústredenie niekoho iného na teba. Je to pocit, že niekto sleduje, vníma, hodnotí, obdivuje. A pre mnohých influencerov je to pocit návykový. Niektorí už ani nevedia, kto sú, keď kamery zhasnú. Keď vypnú mobil, ostáva len ticho. A v tom tichu sa ozýva prázdnota, ktorú si nevedia zaplniť inak ako ďalším videom, ďalším škandálom, ďalším výkrikom do digitálneho prázdna.Niektorí z nich sa už ani nesnažia skryť, že fabulujú. Veď prečo by aj? Hranica medzi realitou a fikciou je rozmazaná, pokiaľ to prináša lajky. Vymyslené rozchody, fingované tehotenstvá, umelé zvraty. A ľudia? Ľudia to sledujú. Pretože ich to zabáva, vyrušuje z reality, v ktorej možno sami nemajú toľko farieb.Ale kde je zodpovednosť? Kde je uvedomenie, že ich sledujú deti, mladí ľudia, ľudia hľadajúci zmysel, oporu, niekoho, kto ich inšpiruje? Čo sa stalo s ideálom, že keď už máš dosah, tak by si mal niesť aj kus zodpovednosti?Influencerstvo kedysi vzniklo ako nástroj – možnosť priniesť svoj hlas, myšlienku, talent či hodnoty širokému publiku. Dnes sa však čoraz viac mení na cirkus.Nie všetci, samozrejme. Česť výnimkám. Sú influenceri, ktorí tvoria srdcom. Ktorí učia, inšpirujú, motivujú. Ale sú takí, ktorí sa stali digitálnymi bábkami. Otvárajú ústa na povel algoritmu. Vyhadzujú emócie len keď treba zvýšiť dosah.
A tu je ten najväčší paradox.Svet, v ktorom máme najviac technológií, kamier a možností byť v kontakte, sa stáva miestom, kde sa cítime najviac osamelo. Sledujeme tisíce príbehov denne, ale málokto z nás má jeden skutočný – ten vlastný. Pretože všetko je len ilúzia, zmes klamstva, pozlátky a túžby byť dôležitý.A niekedy je to až robotické. Ako keby sme vytvorili novú rasu – ľudí-robotov, ktorí nepoznajú autentickosť. Ich emócie sú naprogramované, výrazy tváre nacvičené, ich slová kontrolované trendmi.Čo však robí človeka človekom? Je to krehkosť, zraniteľnosť, pravda, nedokonalosť. A tieto veci sa dnes v online svete skrývajú. Vymieňame úprimnosť za dokonalosť, hĺbku za vizuál, ticho za kliky.Influencerizmus sa tak v niektorých prípadoch mení na novodobú závislosť na pozornosti. Je to ako digitálny heroín. Každý nový like je dávka. Každý nový follower je ako výhra v lotérii. A keď príde hejt? Tak nevadí. Aj negativita je pozornosť. A to je to, čo sa ráta.
Ale za akú cenu?Psychické zdravie? Vzťahy? Hodnoty? Vlastná identita? Stačí sa pozrieť na niektorých bývalých influencerov, ktorí z tohto kolotoča vystúpili. Hovoria o vyhorení, o strate samých seba, o neschopnosti cítiť radosť mimo obrazovky.
A preto, ak čítaš tento príspevok, možno sa zamysli nad tým, čo sleduješ. Prečo to sleduješ. A koho vlastne podporuješ svojou pozornosťou. Pretože každý like, každý komentár, každý klik je hlas. A tým hlasom volíš, čo bude mať v online svete hodnotu.
A možno si tiež influencer. Možno malý, možno veľký. Možno máš 100 followerov, možno 100 tisíc. Ale aj ty máš zodpovednosť. Polož si otázku: Čo vlastne dávam svetu? Je to len môj egotrip? Alebo niečo, čo by som si aj ja sám chcel niekedy pozrieť, keď budem starý?
Lebo nakoniec...
Čo po tebe ostane?
Screenshoty? Kliky? Alebo spomienky ľudí na to, že tvoj obsah im niečo dal, niečo zmenil, niečo rozžiaril?Svet nepotrebuje viac pozlátka. Svet potrebuje viac pravdy. Menej "pozri sa na mňa", viac "poďme sa porozprávať". Menej "šokujúco!", viac "úprimne." Menej robotov, viac ľudí.A možno jedného dňa prestane byť najväčšou hodnotou to, koľko máš followerov, ale koľkým si pomohol.
A možno…Keď raz pozornosť pominie…Zostaneš len ty sám…
A otázka: Poznal si vôbec niekedy sám seba, keď si sa toľko snažil, aby ťa poznal svet?
- JK -