Deň 7. Naivná odpoveď

Niekedy sa odpovede na dôležité otázky vynárajú pomaly. Neprídu v momente, keď ich niekto položí, ale v tichu, keď človek zostane sám so svojimi myšlienkami.Dnes som v denníku odpovedal terapeutovi na otázku, ktorú mi napísal ako reakciu na môj včerajší denník: "Ako plánujete fungovať v budúcnosti, Jakub?"Tá otázka mi vŕtala v hlave už od chvíle, keď som ju čítal. Príliš priamočiara. Príliš jasná. A predsa, nevedel som na ňu hneď odpovedať. Budúcnosť? Aká budúcnosť? Tá, kde bojujem so svojimi dlhmi? Tá, kde čelím strachu, že ma rodičia vyhodia z domu? Alebo tá, kde sa snažím presvedčiť seba aj ostatných, že som sa zmenil?Chcel som odpovedať úprimne. Možno prvýkrát v živote.V posledných dvoch dňoch som sa naučil, že v liečbe nie sú zmeny vždy o pokroku. Niekedy vás presunú z miesta, kde ste si konečne začali budovať pocit bezpečia, a hodia vás tam, kde sa opäť cítite ako cudzinec. Bez vysvetlenia, bez možnosti rozhodnúť.Preradili ma z osmičky na izbu číslo 2. Neviem, prečo mi vzali priestor, kde som mal ľudí, s ktorými som sa mohol rozprávať, ktorí mi rozumeli. Možno to bol len organizačný krok, niečo, čo niekomu dávalo zmysel na papieri. Ale pre mňa to znamenalo pád. Návrat do neistoty, do nepokoja, do boja s vlastnou hlavou. Na izbe boli hluční spolubývajúci čo mi liezli na nervy a k tomu všetkému som s nimi nevedel komunikovať.V noci, namiesto ticha a pokoja len ťažké dýchanie a chrápanie a bolo im jedno, že sa snažím zaspať. Aj keď som sa otočil k stene a snažil sa to ignorovať bolo to márne. Mozog odmietal vypnúť. Znamenalo to dve noci takmer bez spánku a ráno som ledva vstal čo znamenalo, že som zaspal na rannú terapiu.Cesta na terapiu vždy v sebe niesla zvláštnu zmes pocitov. Už keď som prechádzal dlhou chodbou po našom oddelení, cítil som, ako sa vzduch mení. Ako keby sa menilo aj moje vnútro - z nervozity do odhodlania, zo vzdoru do prijatia. Niekedy som mal chuť otočiť sa a vrátiť do izby, ale vedel som, že by ma tam nakoniec aj tak našli.Spoločenská miestnosť na konci chodby kde sa terapie konali mala zvláštnu atmosféru. Bola to zároveň zóna oddychu aj miesto, kde sme sa museli vyrovnávať so sebou samými. V rohu bol počítač, takmer posvätný predmet, ktorý smel používať len predseda oddelenia aj to v presne nahlásený čas. Vzadu na stene ticho visel televízor, ktorý bol ako brána do vonkajšieho sveta, ale len v presne vymedzených hodinách. Nemali sme možnosť voliť si, čo budeme sledovať - program bol určený vopred, ako všetko ostatné v našich životoch tu na liečení.Keď sa začala terapia, miestnosť sa menila. Stoličky sme ukladali do kruhu, akoby sme tým vytvárali bezpečný priestor, kde neexistovala hierarchia, len pravda. Terapeut sedel na vrchole tohto kruhu, no nebol nad nami - skôr bol jeho súčasťou, navigátorom v rozhovoroch, ktoré nás často dostávali na miesta, kam sme nechceli ísť.Rozprávali sme. O pocitoch, ktoré sme sa snažili celý deň potlačiť. O myšlienkach, ktoré nám nahlodávali mozog ako hrdza železo. O tom, čo nás priviedlo sem a čo nás tu držalo. Boli to rozhovory, v ktorých sme sa museli odhaľovať pred sebou navzájom, aj keď sme sa pred sebou samými skrývali.Najhoršie (alebo najlepšie) boli momenty, keď sme si, my pacienti navzájom nastavovali zrkadlo. Keď niekto pomenoval naše slabosti tak presne, až to bolelo. Boli sme si navzájom zrkadlami bez filtra, drsnými a úprimnými, pretože nikto z nás už nemal priestor na klamstvá - najmä nie pred sebou samým.Po terapii sme si vždy znova rozložili stoličky, ako keby sme miestnosť vracali do jej neutrálneho stavu. Ale my sme sa nevracali do pôvodného nastavenia. Každá terapia nás trochu menila. Niektoré slová v nás ostávali visieť ako ozvena v prázdnej miestnosti, iné sme sa snažili rýchlo zahodiť, no aj tak sa nám v noci vracali do hlavy.K rannému zaspaniu nechcem pridávať žiadne výhovorky. Bola to len únava a myšlienky, ktoré sa nedali utíšiť. Viem, že povinnosť je povinnosť, a hoci som sa ospravedlňoval sám sebe, mrzelo ma to. Pretože nechcem byť ten, kto sa vyhovára. Nechcem byť ten, kto sa vzdáva len preto, že podmienky sa zmenili.Ale viem aj to, že ak mám zvládnuť ďalšie dni tu – dni, s ktorými stále v duchu bojujem – potrebujem stabilitu. Potrebujem sa vrátiť na osmičku. Na miesto, kde som sa necítil len ako pacient v systéme, ale ako človek, ktorý má šancu niečo pochopiť, niečo sa naučiť, niekam sa posunúť.Preto som oficiálne požiadal terapeuta cez denník, o preradenie späť na osmičku. Nie preto, že by som si chcel niečo uľahčiť. Ale preto, že viem, čo ma drží nad vodou. A viem, že ak sa mám dostať z tohto boja so sebou samým, potrebujem aspoň jedno pevné miesto, kde budem môcť stáť.Ale späť k otázke terapeuta.Ako plánujem fungovať v budúcnosti? Pravda je, že ak by som sa nebál reakcie rodičov, možno by som tu už ani nebol. Tá myšlienka mi napadla viackrát, ale zatlačil som ju hlboko do seba. Viem, že ak odídem, musím si hneď nájsť prácu. Jedna ponuka už existuje, ale čakacia doba je nejasná. Môže byť krátka, ale aj nekonečne dlhá. A ak ma rodičia naozaj vyhodia z domu, bude to zlý štart do života s dlhmi, ktoré mi dýchajú na krk.Najlepšie by bolo, ak by moju finančnú disciplínu, o ktorej sa tu tak hovorí, kontrolovali rodičia. Hovoriť to nahlas nie je príjemné – som dospelý a mal by som to zvládnuť sám. Ale....čo keď dostanem voľné ruky? Môžem znovu spadnúť. A to nechcem. Pretože hazard je pre mňa tabu od 22. decembra 2013.Hazard pre mňa neexistuje. Neviem, či mi to uveríte, ale je to tak. Nemám túžbu hrať. Nesníva sa mi o tom. Žiadny craving. Nevzbudzuje to vo mne žiadne emócie. Je to vymazané z mojej hlavy.
- Aký som bol vtedy naivný. Hlúpy. Myslel som si, že stačí povedať si "už nikdy" a všetko bude vyriešené. Že to stačí raz odseknúť a tým to skončí. Že stačí stanoviť si dátum a od toho momentu bude všetko v poriadku.Lenže vtedy som si ani neuvedomil, ako veľmi sa mýlim. Netušil som, že práve tým rozhodnutím som ešte len odštartoval niečo oveľa väčšie – dlhý, nekonečný boj, v ktorom človek musí bojovať znova a znova. Každý deň, každú hodinu. Vtedy som si myslel, že mám vyhrané. Nevedel som, že závislosť nie je len o rozhodnutí. Že sa ma pokúsi stiahnuť späť vo chvíľach, keď to budem najmenej čakať. No aj keď ju dnes necítim ako hrozbu, viem, že tá možnosť tam vždy bude. Vždy číha niekde v pozadí. A preto musím byť neustále ostražitý, sledovať svoje pocity, emócie, rozhodnutia.
Najsilnejšie rozhodnutia nerobíme vtedy, keď sa cítime pevní. Robíme ich vtedy, keď sme na dne, keď sa bojíme a ja som na tom dne vtedy ešte nebol, hoc sa mi zdalo, že som ho dokonca prerazil. A niektoré rozhodnutia nestačí urobiť len raz. Musíme ich robiť znova a znova – každý deň, každú hodinu, v každej myšlienke. Pretože boj, ktorý raz prehráme, sa môže stať bojom, ktorý už nikdy nevyhráme.

- JK -