Deň 6. Na polceste k odchodu

Utorok. Šiesty deň. A ja uvažujem o konci.Nie preto, že by som to chcel ihneď vzdať, ale preto, že mám pocit, že tu nevydržím celé dva mesiace. Zdá sa mi to príliš dlhé. Ak mám byť úprimný, už teraz si myslím, že som si z tohto pobytu zobral dosť. Ale je to naozaj pravda? Alebo sa len snažím utekať skôr, než sa dostanem na hĺbku, ktorú si sám pred sebou radšej nepripúšťam?Nikdy som nebol ten typ človeka, ktorý plánuje dopredu. Väčšinou som sa vrhal do vecí bez toho, aby som sa zamyslel nad tým, čo bude nasledovať. Možno práve preto som sa ocitol tu. Teraz by som to však chcel zmeniť. Nehovorím, že sa zo mňa stane niekto, kto si každý krok starostlivo premyslí a naplánuje do najmenších detailov. Ale chcem si aspoň urobiť nejaký obzor smerom dopredu. Vedieť, čo ma čaká. Vedieť, kam sa chcem dostať. Neopustiť toto miesto len preto, že mám pocit, že už som tu bol dosť dlho.Preto si dávam ciele. Nie veľké, ale konkrétne. Chcem dokončiť základnú terapiu, počkať si na výsledky psychotestov, zistiť, čo o mne povedia odborníci. Možno sa ešte preradím k pokročilým a uvidím, či mi to niečo dá. Možno nie. Možno áno. Ale chcem vedieť, že keď odídem, budem mať aspoň akú-takú istotu, že sa nestratím hneď pri prvom kroku vonku.Mnohí tu riešia aj problém s alkoholom, ktorí je úzko spätý s gamblingom. Ja viem, že to pre mňa nie je hrozba. Nie preto, že by som si myslel, že som imúnny voči tejto závislosti. Ale preto, že som to videl na vlastné oči. Môj otec bol alkoholik. Každý deň som videl, čo to robí s človekom. Ako sa mení, ako stráca kontrolu, ako sa jeho život točí len okolo jedného. Nepotrebujem ďalšie dôkazy o tom, kam to vedie. Preto si myslím, že s alkoholom problém mať nebudem. Nie som blázon, aby som kráčal po ceste, ktorú som už videl niekoho pred sebou prejsť až na úplné dno.
Dnes sme mali artoterapiu. Nevedel som, čo od toho čakať. Kresliť neviem a vždy som si myslel, že na takéto veci nie som. Ale nakoniec to bolo celkom fajn. Rád vymýšľam príbehy. Možno aj preto mi to sadlo. Škoda len, že je to raz do týždňa.Miestnosť artoterapie sa nachádzala v podzemí liečebne, v akomsi podúrovňovom priestore, kde sa sústredili rôzne aktivity. Cesta tam viedla cez širokú chodbu, z ktorej ste schádzali po niekoľkých schodoch nadol, akoby ste sa ponárali do iného sveta. Na konci schodiska sa rozprestieral vestibul tohto podlažia – rozľahlý, mierne ponurý, no zároveň akosi tichý, akoby v ňom rezonovalo všetko nevyjadrené.Hneď vedľa bola telocvičňa. V nej sa dalo cítiť napätie a sústredenie, keď niekto udieral do boxovacieho vreca alebo sa snažil prekonať vlastné limity na lavičke s činkami. Pingpongový stôl stál v kúte, čakajúc na svojich hráčov, ktorí sa chceli odreagovať v rýchlom rytme hry. Ďalej sa rozprestierala veľká sála – miesto, kde sa konával akýsi audit oddelení. Pripomínala malé divadlo. Rady sedačiek, pódium s ťažkou oponou, akoby tu každý z nás hral svoju vlastnú rolu, no bez napísaného scenára.Ale artoterapia sa nekonala tam. My sme boli v oveľa menšej miestnosti, ukrytej bokom, akoby len pre tých, čo hľadajú spôsob, ako vyjadriť to, čo sa slovami povedať nedá.Artoterapia nebola o tom, kto má talent na kreslenie. Terapeutka nám dala úlohu – bez jediného slova, iba pomocou obrázkov, vyjadriť svoje pocity. Na papieri sa mali objaviť myšlienky, ktoré sme si často nechávali len pre seba. Ja si už presne nespomínam, čo som kreslil v ten deň, ale väčšinou mi z ruky vychádzal veľký strom s domom. Možno symbol stability, možno únik do niečoho bezpečného.A práve na jednej z týchto hodín padla myšlienka, ktorá vtedy znela úplne nenápadne. Terapeutka povedala, že by sme mali skúsiť písať. Že každý jeden z nás by mal napísať svoju knihu. Myslela to v rámci liečby – ako formu terapie, ako spôsob, ako si vyrozprávať svoj príbeh, vyložiť ho na papier a pochopiť ho.Nikdy by mi nenapadlo, že táto myšlienka prerastie do niečoho oveľa väčšieho. Že sa k nej vrátim aj po rokoch a moje zápisky budú raz dostupné verejnosti. Že sa z niečoho tak osobného a vnútorného stane dielo, ktoré bude mať svojich čitateľov. Vtedy to bola len úloha na terapii. Dnes je to súčasť môjho života.
Na konci zápisku z dňa v denníku mi terapeut položil otázku:"Ako plánujete fungovať v budúcnosti, Jakub?"
Odpoveď zatiaľ nemám. Ale možno na ňu nájdem odpoveď zajtra. V siedmom dni.

- JK -