Deň 5. Pondelok: Kde som sa to ocitol?

Začína sa môj prvý celý týždeň tu. Päť dní nie je veľa, ale zároveň mám pocit, že som tu už oveľa dlhšie. Čas sa tu akosi zvláštne rozťahuje, dni splývajú a pritom je každý z nich naplnený novými situáciami, novými myšlienkami, novými otázkami.Dnes som bol zvedavý hlavne na vstupné psychotesty. Vždy ma podobné testy bavili. Sú ako malé skladačky, ktoré majú odkryť časti mojej osobnosti, o ktorých možno ani neviem. Možno mi povedia niečo, čo ešte netuším, možno len potvrdia to, čo už dávno viem, ale nechcem si priznať. Možno mi poskytnú odpoveď na otázku, ktorú sa bojím položiť. Kto vlastne som? Prečo som tu?Ráno sme mali komunitu. Rozprávali sme sa o snoch. O tých, v ktorých sa vraciame k hazardu, o hrách, ktoré nám kedysi napĺňali myseľ viac než čokoľvek iné. Počúval som, ako niektorí pacienti opisovali sny, v ktorých znova držia karty v ruke, znova vidia roztočené valce automatov, znova cítia tú adrenalínovú iskru. Akoby sa tie sny snažili udržať ich vo svete, ktorý už musia opustiť. Akoby mozog odmietal prijať, že je koniec.Počúval som a premýšľal. Je to naozaj len o peniazoch? Alebo je za tým niečo viac? Bavilo by ma to aj bez nich? Tá samotná hra, tá neistota, to napätie... Alebo je to len ilúzia, ktorou sa klamem? Možno je to práve ten pocit risku, tá šanca, že môžem vyhrať – a najmä, že môžem prehrať – čo ma pri tom držalo tak dlho.Psychotesty prebehli v príjemnej atmosfére. Doktor bol pokojný, sústredený, jeden z tých ľudí, čo majú v očiach tichý súcit bez toho, aby ho museli vyjadriť slovami. Rozprával som sa s ním úprimne. Povedal som mu, že jeho prácu rešpektujem, že si vážim, čo tu robia, že chápem dôležitosť tohto celého procesu. Ale aj tak mám v hlave otázku – je to pre mňa? Mám pocit, že sem nepatrím. Že to zvládnem sám. Že si viem poradiť. Že možno nie som taký závislý, ako si všetci myslia.Ale potom sa vo mne ozve ten hlas. Ten tichý, otravný hlások, ktorý mi pripomína: "Keby si to zvládol sám, nebol by si tu."A tak sa v tom neustále zmietam. Na jednej strane sa snažím presvedčiť sám seba, že som tu omylom, že to celé nie je pre mňa. A na druhej strane viem, že keby to tak bolo, tak tu nesedím, nepočúvam tieto príbehy a nehľadám odpovede na otázky, na ktoré som sa ešte pred týždňom ani nepýtal.

Každý deň je o malých objavoch. O drobných prehrách a drobných víťazstvách. Možno sa musím naučiť, že nie každá výhra je o peniazoch. A že nie každá prehra znamená koniec. Možno táto prehra – priznanie si, že potrebujem pomoc – je vlastne mojím prvým skutočným víťazstvom.

- JK -