Deň 4. Plíživá vlna vzdoru

Prvý víkend mám za sebou. Nie že by to bola nejaká veľká výhra, ale aspoň viem, že sa to dá. Žiadne zázraky, žiadne náhle osvietenie, len holý fakt – prešiel som víkendom, ktorí mal byť ťažký, a prežil som ho. Len tak. Mechanicky.Nedeľa bola voľnejšia, tak ako sa na nedeľu patrí. Relaxová aktivita bola zrušená, chvála Bohu. Včera som tam dokonca zaspal – čo už asi o niečom vypovedá – ale dnes som sa tomu vyhol úplne. Aspoň niečo, aspoň kúsok kontroly nad vlastným časom.Sobota a nedeľa znamenajú povinnú vychádzku. Nie je z nej úniku. Venčenie dobytka – tak tomu aktuálne hovorím. Predstavujem si, ako nás vyženú von, všetci sa poslušne zoradíme, ideme po vyznačenej trase, pod dohľadom, aby sme sa "nadýchali čerstvého vzduchu". Vonku, ale nie slobodní.Občas niekto niečo povie, niekto hodí bezduchú poznámku, iný sa snaží viesť hlbšiu debatu. Ja nepočúvam. Počujem len šuchot topánok po zemi, vietor v korunách stromov, kroky dozorcov – teda vlastne terapeutov, ale v tej chvíli je to jedno. Celé to pôsobí ako divadlo, ako niečo, čo mi je násilne podsúvané. A v mojom vnútri sa zdvíha vlna vzdoru.Dnes som sa tomu však vyhol – zachránila ma začiatočnícka terapia.V miestnosti sme dnes boli len traja. Traja cudzinci so spoločným menovateľom – pádom. A jeden z nich bol tipér. Prvý raz som mal pocit, že mi niekto rozumie. Nehovoril naučené frázy, nehodnotil, nesnažil sa byť múdry. Hovoril o tom, čo žil. O strate, o prehre, o tom, ako si myslel, že to má pod kontrolou – a nemal.A keď som počúval jeho príbeh, akoby som počúval sám seba. Možno preto sa mi slová formovali na perách ľahšie, ako som čakal. Žiadne hranie sa na niečo, žiadne pózy. Len holá pravda.Rozhovor plynul prirodzene, bez nátlaku. Ani sme si neuvedomili, že sme si terapiu predĺžili o dvadsať minút. A vôbec mi to nevadilo. Naopak. Možno prvýkrát odkedy som tu, som sa cítil trochu uvoľnene.A tu prichádza ten paradox – celý tento čas som si uvedomoval, čo som napáchal. Vedome som niesol ťarchu svojich chýb, vedel som, že potrebujem zmenu. A niekde v hĺbke som dokonca dúfal v zázrak, v niečo, čo ma postaví na nohy, čo mi vráti kontrolu nad sebou.A predsa, hneď ako som cítil, že ma niekam tlačia, môj postoj bol iný. Vzdor. Nedefinovateľná, plíživá sila, ktorá mi našepkávala, že to nie je moja voľba, že som len figurka v systéme. Čím viac som sa mal podriadiť, tým viac som sa vzpieral. Ako keby som sa bál priznať, že liečenie je nevyhnutné.Vtedy som si to neuvedomoval, ale dnes mi to dochádza – aj toto bolo súčasťou môjho procesu. Možno som sa musel najskôr vzoprieť, aby som sa mohol pohnúť vpred.Poprvýkrát mal môj denník v rukách terapeut. Listoval v ňom a bez výhrad mi všetko podpísal. Potom mi na prvú stranu napísal veľkými písmenami:

VÍTAJTE, JAKUB.

 

!!! Tento príbeh vychádza z mojich denníkových zápiskov a nemá za úlohu dehonestovať liečebný proces na Prednej Hore. Cieľom je sledovať cestu pacienta – jeho myšlienky, pocity a postupnú zmenu pohľadu na liečenie. !!!
- JK -