Deň 37. Empatia, ktorá lieči

Dnes som bol stále rozladený. Už od rána som cítil v sebe nepokoj, akoby mi niečo bránilo nadýchnuť sa naplno. A predsa vo mne pretrvával aj dobrý pocit – niečo, čo ma držalo nad vodou. Ten pocit prišiel z momentu, ktorý som zažil nedávno: keď som pred celým oddelením prečítal svoju úvahu.Nečakal som, že to bude mať na mňa taký účinok. Vždy som si myslel, že slová sú len slová – že papier unesie všetko a že to, čo si človek píše pre seba, je jedna vec, ale vysloviť to nahlas, pred inými ľuďmi, to je úplne iné. V tej chvíli, keď som začal čítať, cítil som v hrudi napätie, takmer bolesť. Každé slovo vážilo tonu. Ale keď som dočítal, akoby zo mňa spadlo obrovské bremeno.Bol to zvláštny okamih. Ako keby som prvýkrát za dlhé roky nemusel predstierať. Mal som dobrý pocit – pocit, že som urobil krok k úprimnosti. A ešte viac, že som zhodil niečo, čo som si roky chránil: masku tvrdosti, masku nedotknuteľnosti.Tu na liečení sa deje mnoho vecí – rozhovory, konfrontácie, ticho, spoločné chvíle, aj hádky. A ja som sa doteraz často tváril, že sa ma to všetko netýka. Že som silný, že viem prežiť, že ma nič nerozhádže. Bola to moja obrana – spôsob, ako si zachovať kus seba, aby som nevyzeral slabý. Ale v skutočnosti to bola len ilúzia.Keď som prečítal svoju úvahu, tá ilúzia sa zosypala. Psychologicky by sa dalo povedať, že som uvoľnil jednu zo svojich obrán. Prestal som používať "tvrdosť" ako štít. Zrazu som nepotreboval pôsobiť ako niekto, koho sa nič netýka. Priznal som si, že aj mňa sa týka všetko – že aj mňa bolí, že aj ja som zraniteľný, že aj ja sa hanbím a bojím. A zrazu som v tom nenašiel slabosť, ale paradoxne silu.Ten dobrý pocit, ktorý vo mne zostal, je pocit pravdy. Pocit, že som konečne úprimný – k sebe aj k ostatným. A aj keď to bol len jeden malý moment, má veľký význam. Lebo ukázal, že nemusím byť "nedotknuteľný". Že práve v tom, že ukážem svoju ľudskosť, sa začína ozajstná cesta.Keď sa teraz obzriem späť na svoj príchod sem, vidím, ako veľmi som sa skrýval. Vtedy som sa hanbil za svoje mierne arogantné správanie, ktoré malo zakryť hanbu a strach. Tváril som sa, že "ja sem vlastne nepatrím". Ale patrím. Som gambler, mám problém a preto som tu. A dnes viem, že je lepšie priznať pravdu, než ďalej hrať rolu, ktorá nemá význam.Aj preto si nesmierne vážim psychoterapeutov a všetkých, ktorí tu pracujú. Oni nás vidia. Nie ako súbor diagnóz, ale ako ľudí. Vedia si všimnúť, keď sa niekto chráni, keď hrá rolu, keď sa skrýva. A vedia aj to, že až keď tie masky padnú, môže sa začať ozajstná zmena. Ich práca je pre mňa niečo, čo by malo byť vzorom aj pre život vonku.Lebo ak by sa v bežnej spoločnosti ľudia k sebe správali tak, ako sa správajú oni – s empatiou, s trpezlivosťou a bez odsudzovania – mnohí by nemuseli skončiť na pokraji. Možno by mnohí našli pomoc skôr, ako ich vlastné chyby privedú až sem.Na konci dňa cítim vďačnosť. Za to, že som tu mohol byť úprimný. Za to, že som pocítil úľavu. Za to, že som stretol ľudí, ktorí neodsudzujú, ale rozumejú. A aj keď viem, že cesta je dlhá, dnes verím, že nie je nemožná.

- JK -