Deň 36. Slová, ktoré boleli nahlas
Ráno sa začalo zvláštnym nepokojom, ktorý som cítil ešte predtým, než som otvoril oči. Možno to bolo vedomie, že dnes nás čaká stretnutie s primárom – to, ktoré prichádzalo len raz do týždňa a vždy malo inú váhu než každodenná rutina. Už samotná miestnosť kde sme mali stretnutie s primárom - tentokrát v skupine, vo mne vyvolávala spomienky. Bola malá, stiesnená, s nádychom toho, kde všetko pre mňa začínalo – najprv tam boli prvé dni, keď sme sedeli len my, noví pacienti, bez terapeuta, zmätení a stratení, neschopní ani poriadne prehovoriť. Potom sa miestnosť zmenila na priestor relaxačných terapií, a teraz sa v nej odohrávala práve táto – sedenie s primárom a ostrieľanými pacientmi, ktorí už boli ďalej, ktorí už mali za sebou pády aj malé víťazstvá.
Navonok sa zdalo, že témy nie sú nijaké výnimočné, že ide o bežné rozpravy, ale vo mne to spustilo lavínu. Ako keby praskla priehrada a voda sa začala valiť nekontrolovateľne. Zrazu som si predstavoval, čo by sa stalo, keby prišla recidíva. Ako by to vyzeralo, čo všetko by som opäť spôsobil, koľko by som znova zničil. A čo je horšie – ako by ma vnímala moja rodina. Predstavoval som si ich tváre, pohľady, šepot za mojím chrbtom a cítil som, že som ich sklamal tak veľmi, že tá rana sa už nikdy nezahojí. Bol som rozhodený, prvýkrát snáď úplne, bez možnosti ujsť pred vlastnými myšlienkami.
Po obede nasledovala naša rutinná terapia s naším terapeutom – tá, ktorá bola každý deň, klasická, no dnes sa z nej stalo niečo viac. Dnes som sa rozhodol, že nahlas prečítam svoju úvahu, ktorú som písal podľa piatkovej prednášky. Každý týždeň sme dostali takúto úlohu, ale tentokrát sa téma dotýkala môjho vnútra tak bolestivo, že som cítil, že ju musím zdieľať. Držal som papier v rukách a myslel si, že to pôjde ľahko – veď sú to moje slová, moja pravda. No hneď prvá veta bola ťažká ako kameň.
Nebola to tréma. Nebol to obyčajný strach. Bol to prúd myšlienok a obrazov, ktoré ma zrazili k zemi. Pred očami sa mi mihla uplakaná tvár mojej maminy, spomienka na jej oči plné sĺz, na jej výraz, keď zistila, čo som urobil. A ja som sa snažil čítať ďalej, no hlas sa mi triasol, slzy boli na krajíčku. Necítil som hanbu za to, že plačem – len strach, že sa pred všetkými rozpadnem.
Keď som skončil čítanie, nastala chvíľa, keď mali pacienti klásť otázky. Bolo to súčasťou procesu – niečo, čo by za normálnych okolností malo človeka posúvať dopredu. Ale v tej chvíli som už cítil, že viac neznesiem. Každá otázka by bola ako nôž, ktorý by sa do mňa zabodol. A práve vtedy náš terapeut rozhodol, že stačí. Že toto už netreba ďalej tlačiť. Prerušil to. A ja som bol vďačný. Ďakoval som mu za to v duchu aj na papieri, pretože ešte jedna jediná otázka navyše a bol by som sa položil.
Zvyšok sedenia som rozdýchaval, snažil sa nájsť pokoj v chaose, ktorý vo mne ostal. Ale aj keď som bol vyčerpaný, cítil som zvláštnu úľavu. Akoby som zo seba zložil časť bremena. Nahlas vyslovené slová mali inú váhu než tie, ktoré zostali iba na papieri. V tom, že som ich povedal pred všetkými, bola bolesť, ale aj kúsok oslobodenia.
Úvaha, ktorú som v ten deň prečítal pred zrakmi všetkých spolupacientov z nášho oddelenia bude na vás čakať v knihe Remíza. Bude tam čakať ako malý dielik skladačky, ktorý máte nájsť. A tých dielikov bude v knihe oveľa viac...
Odpoveď terapeuta k zápisku:
"Som rád, že sa vo vás čosi pohlo. Len tak ďalej. Vyšli ste s kožou na trh Jakub."
Keď som si večer tieto slová prečítal, znel v nich tón, ktorý som si vykladal po svojom. Akoby mi chcel povedať: už si ukázal, čo nosíš v sebe, už si vyšiel na svetlo a nemáš sa za čo skrývať. A ja som vedel, že hoci ma to bolelo, urobil som krok, ktorý sa nedá vziať späť. Ale zároveň som v sebe cítil aj tieň strachu – strach z recidívy, ktorý som si vtedy ešte nevedel predstaviť, no už vtedy som tušil, že raz sa objaví.
- JK -