Deň 35. Skromnosť ako sloboda?
Bol to patetický, chaotický deň – nie navonok, ale vo vnútri. V hlave sa mi miešali myšlienky, nálady kolísali ako rozbúrené more. Do konca liečby zostáva 21 dní a ja sa cítim, akoby som stál na hranici medzi dvoma svetmi. Za sebou mám ten starý – plný nezmyselných výletov, unáhlených rozhodnutí, zábaviek, ktoré nič neprinášali, len odoberali. Pred sebou mám nový – jednoduchší, skromnejší, prísnejší.
A hoci viem, že mi niektoré veci budú chýbať, niečo vo mne šepká, že práve toto je tá radikálna zmena, ktorú som potreboval. Nie z luxusu či pohodlia, ale z nutnosti. Konečne nastal moment, keď už niet kam uhnúť. Niet priestoru vrátiť sa späť. A ak by som to spravil, bolo by to ako skočiť dobrovoľne do priepasti, z ktorej sa už možno nikdy nevyškrabem.
Preto si opakujem: základom je disciplína. Nie predstieraná, nie polovičná. Stopercentná. Ak povolím čo i len trochu, ak si dovolím sklz, zvrhnem sa naspäť do starých koľají. A tie koľaje sú ako rozbitá trať – vedú rovno do katastrofy. Možno nie hneď, ale postupne, krok za krokom, deň za dňom.
Recidíva je zákerná. Nepozná kompromisy. Stačí jedno zlyhanie, jedna slabá chvíľa a šanca, že spadnem, je podľa mňa 80 %, ak nie rovno 99 %. Preto sa tu, v týchto múroch, učím nie len abstinencii, ale aj novému systému života. Takému, ktorý sa neopiera o krátkodobé úniky, ale o trvalú zodpovednosť.
Životný štýl, ktorý som mal predtým, bol neudržateľný. Cítil som to už dávno: neskoré noci, chaotické stravovanie, nulový rytmus. Myslel som si, že mladé telo všetko zvládne, že to nie je problém. Ale nebol som slepý – videl som, ako ma to ničí. Len som nemal silu to zmeniť. Teraz musím. Nielen kvôli hazardu, ale aj kvôli životu samotnému.
Možno to nebude cesta tvrdá, ale určite nebude ani mäkká. Bude vyvážená, realistická – no vždy s disciplínou v strede. Pretože ak by som ju stratil, stratil by som všetko.
Odpoveď terapeuta k dnešnému dňu je jednoduchá a strohá:
"Dobrý prístup, Jakub."
Moja odpoveď dnes, 11 rokov po liečbe:
Kým som bol tam, myslel som si, že keď vyjdem von, budem mať všetko pod kontrolou. Že disciplína, ktorú som sa naučil na liečení, mi zostane navždy. Pravda je, že vonku je to omnoho ťažšie. Musel som sa sem vrátiť späť, pretože som sa podcenil. To bola tvrdá lekcia.
Ale dnes viem, že návrat nie je hanba. Hanba je zatvárať oči pred pravdou. Ak sa potýkaš s podobným problémom, nezľakni sa, ak sa ti raz nepodarí ustáť všetko. Dôležité je nevzdať to. Ja som teraz na druhej strane, žijem nový život a viem, že to stojí za to.
- JK -