Deň 33. Medzi začiatkom a pokrokom

Ráno ma zobudil zvuk otvárajúcich sa dverí na chodbe. Taký ten ostrý, kovový zvuk, ktorý sa odráža od stien a preniká až do izby. Niektorí pacienti už boli hore, počul som ich smiech zmiešaný s ospalými hlasmi. Pre mňa to bol ďalší deň tu, v tomto zvláštnom časopriestore, kde sa čas meria podľa budíka na skorý ranný budíček.Dnes som mal v hlave čudný pokoj, ale aj tiché napätie. Taký ten stav, keď vieš, že boje, ktoré si viedol, ešte celkom neskončili. Časť mňa mala pocit, že som niečo uzavrel – kapitolu, fázu, alebo aspoň tú prvú vrstvu svojho problému. Ale zároveň som cítil, že v hlave stále prehrabávam tie isté myšlienky, spomienky, príbehy. Akoby som rukami prehrabával piesok a hľadal ešte nejaké kamienky, ktoré som prehliadol.A tie kamienky nachádzam – v rozhovoroch s ostatnými pacientmi. Každý tu má svoj príbeh, svoju cestu, svoje dno. A keď sa ich pýtam, nie je to len zvedavosť. Je to taká tichá túžba využiť čas, kým som tu. Zobrať si od každého niečo – aj varovanie, aj povzbudenie. Lenže viem, že aby ma niečo skutočne presvedčilo, musel by prísť už len vážny fakt. Nejaký úder do hrude, ktorý už nejde ignorovať.Popravde, myslel som si – že tie psychologické reči o alkohole a úplnej abstinencii niesú len ,,žvásty" no tajne som dúfal v opak....Už asi dva, možno tri dni si všímam odchody pokročilých pacientov domov. Aj dnes som videl, že kufre sa naozaj balia. Odchody sa pohli. A s tým príde aj prirodzená výmena – niektorí zo začiatočníkov pôjdu medzi pokročilých.Neviem, či chcem byť jedným z nich. Podľa rečí ostatných by to pre mňa teraz asi neprinieslo nič extra. Možno aj preto som si tu v denníku pre vás povedal: Môj presun trochu spomaľte. Nie preto, že by som sa nechcel posúvať, ale preto, že tu – medzi týmito ľuďmi, v tejto skupine, s vami ako terapeutom – cítim, že mi to sedí. Je to ako keď hráš zápas a zrazu zistíš, že si na ľade, kde ti to ide. Že puk poslúcha a spoluhráči ti rozumejú.Keď mám kontakt s pánom primárom – či už na vizite, skupinách, alebo individuálke – mám dobrý pocit. Nie ten umelý, ktorý si navodíš len preto, aby si prežil deň, ale taký úprimný. Že niekto vie, čo robí. Že mi veci vysvetlí a dá im význam. No tak mi to popravde maximálne stačí a neviem si predstaviť, žeby prevzal aj hlavnú terapiu a nahradil vás.Uvidíme, ako sa to celé pohne. Možno budem musieť prejsť k pokročilým a možno nie. Ale zatiaľ je to fajn tak, ako to je.A viete čo? Už sa teším do práce. Sakra, už sa mi o nej aj sníva. Nie je to len únik z liečebne. Je to predstava návratu do sveta, kde mám svoje miesto, svoju rolu. Možno to nie je dokonalé, ale je to moje...môj priestor.Večer som si ešte sadol na posteľ, díval sa von z okna na stromy, ktoré sa hýbali v jemnom vetre. A v tom pokoji som cítil, že hoci som ešte stále na polceste, už som ďalej, než keď som sem prišiel.

Poznámka terapeuta k dnešnému zápisu znela:

"Dobre, že sa pacientov pýtate, Jakub, tak to má byť." 

Áno, výmena skúseností a informácií je dôležitou súčasťou liečby. Pomáha to nielen lepšie pochopiť, čím si človek prešiel, ale aj získať rôzne pohľady na podobné situácie.