Deň 30. Piatkové ticho
24.07.2025
Liečebňa dýchala pomaly ako choré zviera po daždi. Všetko bolo akési tiché, spomalené, ako keby sa aj steny rozhodli, že dnes budú len stáť, ale nepočúvať. Terapeut mal voľno, nebolo stretnutie. A práve dnes som sa naň tešil.Možno aj preto, že po poslednom otvorení sa pred skupinou som cítil niečo nové… niečo ako odomknutie. Slová, ktoré dovtedy tlačili na zuby ako piesok medzi dlaňami, sa zrazu dali hovoriť. Už to nebolo mučenie, len akési potrebné čistenie. Tak som sa tešil, že budem pokračovať. Ale nebolo komu hovoriť. Nezostávalo nič iné, len mlčať.A mlčanie bol dnes jediný program. Deň oťapený ako vata medzi zubami po injekcii na lokálne umrtvenie. Bez chuti, bez formy. Nehybný. Aj hodiny akoby šliapali do piesku.Hodinu za hodinou som sa teda prepadával do seba. Do budúcnosti. Do predstáv, čo bude potom. Po tejto hore, po týchto špinavých chodbách, po tých ranných čajoch, ktoré chutia ako rozmočené rozhodnutia.Čo bude?Tá otázka mi klopkala na spánky.Predstavoval som si, ako zídem dolu z kopca. Autom, spolu s tatinom, ktorý pre mňa za iste príde. Dve tašky, papier o prepustení, oči, ktoré nechcú pozrieť priamo pred seba. A hneď potom tlak. Neviditeľný, ale ostrý ako sklo.Veritelia.Niektorí ma už možno teraz odpočítavajú ako Silvester. Jedna správa, druhá. "Ozvi sa, ako sa máš, len pripomínam..."Všetci čakajú. Čakajú, kedy budem opäť "k dispozícii". Nie ako človek, ale ako stroj na splácanie. A ja sa toho desím. Nie kvôli peniazom – tie už teraz nemajú hodnotu, len pach. Ale kvôli pohľadu. Tomu sklamanému pohľadu, keď pochopia, že ešte stále nemám. Že aj po liečení som len človek. A nie banka.Možno budem prvé dva týždne bez práce. Možno aj viac. Tie prehliadky, tie školenia vodiča, to všetko potrebuje čas. Firma, v ktorej som robil, mi možno podrží miesto. Možno. Pracoval som tam pol roka. Aj bratranec mi čosi sľúbil – vraj má dodávku, vraj môžem začať jazdiť. Ale jeho dodávka je aktuálne, ako som sa dozvedel pokazená a ja viem, ako to chodí. Sľub býva často len lak, ktorý zakrýva hrdzu reality.A tak si skladám budúcnosť ako puzzle z rôznych možností.Hovorím si, že doma budem mať program. Učím sa po nemecky – teda, aspoň som sa učil. Maturoval som z nej, síce horko - ťažko no podarilo sa. Po liečení som chcel pridať aj chorvátčinu a taliančinu, len tak, rekreačne. Znie to smelo, že?
(Ale pravdou je, že som skončil len pri nemčine. A aj to skôr z donútenia, keď som sa ocitol opäť medzi cudzincami, kde slová znamenajú chlieb.Ale čítanie… čítanie ma drží. Tam som našiel útočisko. Po návrate z liečenia sa knihy stali mojím svetom. Najprv históriou druhej svetovej vojny, potom dobrodružstvá, kde hrdinovia prežívajú v džungli alebo utekajú pred osudom. Neskôr prišli knihy o duši. O tom, ako fungujeme, ako sa klameme, ako sa môžeme zachrániť. Ako sa ja môžem zachrániť.)
A predsa je tu niečo, čo sa dnes so mnou ťahá ako tieň.Niečo, čo sa nedá prečítať, ani doučiť, ani vyriešiť.Abstinencia.Už som si myslel, že to mám vyriešené. Že som uzavrel kapitolu s alkoholom. Ale niekedy sa to vo mne prebudí, ako otázka, ktorá nikdy nemá odpoveď:Zvládnem to naozaj úplne? Alebo je to len psychologický klam? Len dočasná barikáda, kým opäť nezaprší?A keď zaprší, nevrátim sa späť?Tá otázka je ako zrkadlo v hmle. Nevidím odpoveď, len svoj vlastný pohľad – vystrašený, neistý, a predsa túžiaci po živote.Neviem.A možno je práve to priznanie – to "neviem" – tým najúprimnejším, čo môžem povedať. A zároveň tým najnebezpečnejším. Pretože hovorí, že boj stále trvá. Že ešte nie som vonku z lesa, len som si naň zvykol.V ten piatok som si to všetko uvedomil. V ten pomalý, tichý, neviditeľný deň, keď terapeut chýbal a ja som bol nútený viesť rozhovor sám so sebou. A možno práve to bola tá pravá terapia. Bez slov. Len v tichu.
(Ale pravdou je, že som skončil len pri nemčine. A aj to skôr z donútenia, keď som sa ocitol opäť medzi cudzincami, kde slová znamenajú chlieb.Ale čítanie… čítanie ma drží. Tam som našiel útočisko. Po návrate z liečenia sa knihy stali mojím svetom. Najprv históriou druhej svetovej vojny, potom dobrodružstvá, kde hrdinovia prežívajú v džungli alebo utekajú pred osudom. Neskôr prišli knihy o duši. O tom, ako fungujeme, ako sa klameme, ako sa môžeme zachrániť. Ako sa ja môžem zachrániť.)
A predsa je tu niečo, čo sa dnes so mnou ťahá ako tieň.Niečo, čo sa nedá prečítať, ani doučiť, ani vyriešiť.Abstinencia.Už som si myslel, že to mám vyriešené. Že som uzavrel kapitolu s alkoholom. Ale niekedy sa to vo mne prebudí, ako otázka, ktorá nikdy nemá odpoveď:Zvládnem to naozaj úplne? Alebo je to len psychologický klam? Len dočasná barikáda, kým opäť nezaprší?A keď zaprší, nevrátim sa späť?Tá otázka je ako zrkadlo v hmle. Nevidím odpoveď, len svoj vlastný pohľad – vystrašený, neistý, a predsa túžiaci po živote.Neviem.A možno je práve to priznanie – to "neviem" – tým najúprimnejším, čo môžem povedať. A zároveň tým najnebezpečnejším. Pretože hovorí, že boj stále trvá. Že ešte nie som vonku z lesa, len som si naň zvykol.V ten piatok som si to všetko uvedomil. V ten pomalý, tichý, neviditeľný deň, keď terapeut chýbal a ja som bol nútený viesť rozhovor sám so sebou. A možno práve to bola tá pravá terapia. Bez slov. Len v tichu.
- JK -