Deň 3. Odpor, rutina a neviditeľné zmeny
30.01.2025
Sobota. Tretí deň. Všetci vraveli, že soboty sú "voľnejšie", že majú iný režim, viac priestoru na oddych, menej napätia. Možno to niektorí vnímali ako úľavu, ale pre mňa to neznamenalo nič. Nebral som to ako výhodu ani ako nevýhodu – jednoducho som len sledoval, ako čas plynie, a bol som rád, že ubieha. Pretože to bolo jediné, čo mi v tej chvíli dávalo zmysel.Dnes nás čakalo niečo nové – relaxačná aktivita. Už len to slovo mi prišlo absurdné. Relaxovať na liečení? Keď som sem prišiel, čakal som disciplínu, pravidlá, nejaký pevný režim, ktorý bude tlačiť človeka dopredu, nie chvíle, ktoré majú slúžiť na uvoľnenie. Nedávalo mi to zmysel. Nechápal som, k čomu to má byť dobré. A tak som to urobil po svojom – jednoducho som si počas toho zdriemol. Čas sa tým skrátil, deň sa posunul o kúsok ďalej. Či to malo nejaký hlbší význam? Nepremýšľal som nad tým. A úprimne, ani som nechcel.Ďalšou časťou dňa bola začiatočnícka terapia. Táto terapia bola špecifická tým, že sa konala bez dozoru. Boli sme tam len my – noví pacienti, ktorí práve nastúpili na liečenie. Žiadni terapeuti, žiadne dohliadajúce osoby, len skupina ľudí, ktorí si prechádzali podobnou skúsenosťou. Sedeli sme a čítali texty z knihy, ktoré nás mali poučiť o tom, ako prebieha liečenie, čo nás čaká, aké pravidlá tu platia a čo by sme mali od tohto procesu očakávať.Na prvý pohľad jednoduchá úloha – prečítať text. Ale keď som začal, zistil som, že sa zasekávam. Slová mi nešli plynule, akoby som ich v hlave čítal po prvýkrát. V tej chvíli som sa cítil hlúpo, trápne. Možno si to nikto nevšimol, možno áno – každopádne, jedna žena sa nakoniec ujala čítania za mňa. Mohol som sa cítiť ponížene, nahnevane, frustrovane. Ale pravdou je, že som bol skôr rád, že to už nemusím riešiť. Aspoň som dostal jasnú informáciu o tom, ako to tu funguje. To bolo jediné pozitívum, ktoré som si z tej terapie odniesol.
Vec, ktorú som si dovtedy až tak neuvedomoval – zákaz komunikácie so ženami. Bolo to pravidlo, ktoré platilo striktne a bez výnimky. Každý kontakt, aj ten najmenší, bol považovaný za porušenie režimu. Nešlo len o to, že sa nemôžeme rozprávať. Nemohli sme sa ani pozdraviť, vymeniť si pohľady, dokonca aj úplne bežná, neutrálná reč tela bola považovaná za porušenie pravidiel.Zdôvodnenie tohto zákazu bolo jasné – malo to zabrániť vytváraniu vzťahov, ktoré by mohli narušiť liečebný proces. Na jednej strane som to chápal. Vzťahy, emócie, osobné drámy – to všetko by mohlo odviesť pozornosť od toho hlavného cieľa, pre ktorý tu všetci sme. Na druhej strane mi to prišlo až prehnane prísne, trochu umelé. Ako keby sme neboli dospelí ľudia, ale deti v prísnej škole. A hoci ma to najprv iritovalo, postupne som to začal brať len ako ďalšie pravidlo, ktoré jednoducho musím akceptovať. Nehodlal som sa nad tým viac rozčuľovať.
Večer som mal byť v telocvični. Bol som tam zapísaný, ale nešiel som. Nie preto, že by som nemohol – jednoducho som nemal chuť. Sestrička ma nenechala čakať na izbe, ale ani som nezískal žiadny čierny bod. Vedel som, že to nikto nebude kontrolovať. A tak som len prešiel ďalšou časťou dňa bez akýchkoľvek následkov.Tak sa skončil môj tretí deň. Bez veľkých udalostí, ale s tichými momentmi, ktoré sa mi uložili niekde vzadu v hlave. Ten pocit, keď sa mi plietli slová pri čítaní. Tá zvláštna kombinácia frustrácie a rezignácie pri pravidlách, ktoré nedávajú zmysel. Tá myšlienka, že sa dá niektorými situáciami len preplávať, bez toho, aby ma to nejako zasiahlo.A možno práve o to ide – o ten môj postoj. Keď som sem prišiel, bral som to celé úplne laxne. Iritovalo ma to, rozčuľovalo, mal som pocit, že toto nemôže byť miesto, kde by mi niečo mohlo pomôcť. Všetko sa mi zdalo ako nezmyselná rutina, ako niečo, čo musím pretrpieť, aby som sa mohol vrátiť späť do normálneho života. Ale možno... možno sa v tých drobných okamihoch skrýva niečo viac. Niečo, čo si ešte neviem uvedomiť. Možno ten pocit odporu nie je len o systéme okolo mňa, ale aj o mne samom.
Výsledky sú jednoduché – začínam si všímať, že niektoré veci, ktoré ma iritujú, nie sú len o pravidlách, ale aj o mojom vlastnom postoji k nim. Stále vo mne prevláda pocit odporu, ešte stále nechcem vidieť, že by toto miesto mohlo byť niečím užitočné. Ale napriek tomu, pomaly, takmer nebadane, sa niečo mení. Možno je to len zrnko pochybnosti, možno prvá drobná trhlina v mojom presvedčení, že toto všetko je len nezmyselný trest.
Možno, bez toho, aby som si to uvedomil, sa ten proces už začal.
Vec, ktorú som si dovtedy až tak neuvedomoval – zákaz komunikácie so ženami. Bolo to pravidlo, ktoré platilo striktne a bez výnimky. Každý kontakt, aj ten najmenší, bol považovaný za porušenie režimu. Nešlo len o to, že sa nemôžeme rozprávať. Nemohli sme sa ani pozdraviť, vymeniť si pohľady, dokonca aj úplne bežná, neutrálná reč tela bola považovaná za porušenie pravidiel.Zdôvodnenie tohto zákazu bolo jasné – malo to zabrániť vytváraniu vzťahov, ktoré by mohli narušiť liečebný proces. Na jednej strane som to chápal. Vzťahy, emócie, osobné drámy – to všetko by mohlo odviesť pozornosť od toho hlavného cieľa, pre ktorý tu všetci sme. Na druhej strane mi to prišlo až prehnane prísne, trochu umelé. Ako keby sme neboli dospelí ľudia, ale deti v prísnej škole. A hoci ma to najprv iritovalo, postupne som to začal brať len ako ďalšie pravidlo, ktoré jednoducho musím akceptovať. Nehodlal som sa nad tým viac rozčuľovať.
Večer som mal byť v telocvični. Bol som tam zapísaný, ale nešiel som. Nie preto, že by som nemohol – jednoducho som nemal chuť. Sestrička ma nenechala čakať na izbe, ale ani som nezískal žiadny čierny bod. Vedel som, že to nikto nebude kontrolovať. A tak som len prešiel ďalšou časťou dňa bez akýchkoľvek následkov.Tak sa skončil môj tretí deň. Bez veľkých udalostí, ale s tichými momentmi, ktoré sa mi uložili niekde vzadu v hlave. Ten pocit, keď sa mi plietli slová pri čítaní. Tá zvláštna kombinácia frustrácie a rezignácie pri pravidlách, ktoré nedávajú zmysel. Tá myšlienka, že sa dá niektorými situáciami len preplávať, bez toho, aby ma to nejako zasiahlo.A možno práve o to ide – o ten môj postoj. Keď som sem prišiel, bral som to celé úplne laxne. Iritovalo ma to, rozčuľovalo, mal som pocit, že toto nemôže byť miesto, kde by mi niečo mohlo pomôcť. Všetko sa mi zdalo ako nezmyselná rutina, ako niečo, čo musím pretrpieť, aby som sa mohol vrátiť späť do normálneho života. Ale možno... možno sa v tých drobných okamihoch skrýva niečo viac. Niečo, čo si ešte neviem uvedomiť. Možno ten pocit odporu nie je len o systéme okolo mňa, ale aj o mne samom.
Výsledky sú jednoduché – začínam si všímať, že niektoré veci, ktoré ma iritujú, nie sú len o pravidlách, ale aj o mojom vlastnom postoji k nim. Stále vo mne prevláda pocit odporu, ešte stále nechcem vidieť, že by toto miesto mohlo byť niečím užitočné. Ale napriek tomu, pomaly, takmer nebadane, sa niečo mení. Možno je to len zrnko pochybnosti, možno prvá drobná trhlina v mojom presvedčení, že toto všetko je len nezmyselný trest.
Možno, bez toho, aby som si to uvedomil, sa ten proces už začal.
-JK-