Deň 26. Ťažké slová, ľahšia duša

Pondelok sa začal inak. Nebol to obyčajný deň ako tie predošlé. Mal v sebe zvláštnu váhu – neviditeľnú, ale citeľnú. Prekročil som pomyselnú čiaru polovice liečby. A práve dnes, keď sa včera terapeut opýtal: "Jakub, aká bola prvá polovica tvojej liečby?" – zostal som sedieť v tichu. Nepozeral som sa mu rovno do očí. Sedel som sám a aj tak som nevedel hneď odpovedať. Mal som pocit, že mám povedať niečo zásadné, múdre, možno jasné a logické. Ale nič také vo mne nezarezonovalo. Len včerajšie dve vety v denníku: "Polovica za mnou. Nič viac sa k tomu nedá dodať." A za ňou ticho. Žiadna emócia, žiadna analýza. Len suchý fakt.Ale dnes, keď som mal potrebu na tú otázku odpovedať, nedalo sa to len tak stroho. Pretože v skutočnosti to nie je vôbec jednoduchá odpoveď. Ťažko povedať, aká bola prvá polovica. Viem len jedno – niečo sa vo mne otočilo. A nie málo. Môj pohľad na liečbu sa zmenil o 180 stupňov oproti prvým dňom, keď som sem prišiel s odporom, strachom a možno aj s istým druhom vzdoru.Postupne som sa tu naučil veľa. Niektoré veci ma zaskočili, iné ma vyformovali. Prvá veľká vec, ktorú si uvedomujem, je zodpovednosť. Už viem, že keď vyjdem von, keď sa vrátim späť do normálneho sveta, budem sa snažiť veci riešiť hneď. Nenechám ich visieť vo vzduchu, nebudem sa tváriť, že čas všetko vyrieši. Pretože to nerobí. Odkladanie je forma úteku – a útek už pre mňa nie je riešenie.Tiež som objavil silnú hodnotu komunikácie. Nie v teórii, ale v praxi. Na terapiách človek musí hovoriť. Otvorene, úprimne, niekedy až nepríjemne. Hovoriť o veciach, ktoré bolia, hanbia alebo zraňujú. A práve to mi ukázalo, že komunikácia je základ. Nielen vo vzťahoch – partnerských, priateľských či rodinných – ale aj v bežnom živote. Naučil som sa povedať to, čo treba. A dokonca aj to, čo som si predtým nechával len pre seba.Prestávam klamať. Nie zo dňa na deň – to by bolo príliš jednoduché a zároveň nereálne. Zlozvyky, ktoré roky prerastali do štruktúry mojej osobnosti, sa nedajú odstrániť jedným rozhodnutím, jednou terapiou, jedným uvedomením. Sú ako burina, ktorá sa prepletá koreňmi života – keď jednu vyrveš, zistíš, že pod ňou rastie ďalšia.Klamal som, keď som sa bál. Keď som nechcel niekoho sklamať, alebo som sa chcel vyhnúť konfliktu. A čo je najzvláštnejšie – niekedy som klamal aj vtedy, keď som nemusel. Zo zvyku. Zo zotrvačnosti. Klamstvo je zákop – má človeka chrániť pred nepriateľom. Lenže často som sa tým zákopom len izoloval od všetkého dobrého. A hlavne – od pravdy. Tá síce nie je vždy príjemná, niekedy reže ako sklo, inokedy páli ako alkohol na rane. Ale práve preto lieči.Zistil som, že keď poviem veci tak, ako sú, nič ma neskôr nezaskočí. Nemusím si pamätať verzie svojich príbehov. Nemusím sa báť otázok, ktoré prídu. Nehrozí mi ten známy, úzkostný moment, keď sa niekto spýta niečo, čo by som predtým radšej zatajil – pretože už nie je čo skrývať. Pravda ma odľahčuje. Prináša zvláštny druh pokoja. A hoci niekedy prináša bolesť – je to bolesť rastu, nie úpadku.Ďalšia vec, ktorú si cením, je systém. Tu na liečení sme sa naučili plánovať deň, mať režim, pravidelnosť. A ono to funguje. Je to základná konštrukcia dňa, ktorá drží pokope myseľ. Chcel som si preniesť niektoré z týchto zvykov aj domov. Písal som si dokonca konkrétny plán – kolieskové korčule každý deň hodinu, sobotný bicykel minimálne 30 kilometrov a nedeľné behanie k rybárskej bašte s jedným pivkom ako odmenou. Ale ako to už býva, po liečbe som tieto konkrétne predstavy do života nezaradil. Realita sa mení.Ale našiel som náhradu, a veľmi silnú. Začal som pravidelne hrávať ľadový hokej. Nie raz za čas – ale každú nedeľu. Vstávať o piatej ráno, obliecť sa, cestovať na štadión a stáť na ľade o 7:15. Bola to drina, ale stalo sa to mojou drogou. Ten pocit, keď sa po ľade rozbehneš, keď si súčasťou tímu, keď cítiš rýchlosť, ľad a pot. To je niečo, čo mi zostalo. Niečo, čo ma drží nad vodou. A v soboty – tie som si vyhradil na mentálnu očistu. Čítanie kníh, laické štúdium psychológie, písanie mojej knihy Remíza. V tých chvíľach cítim, že žijem. Skutočne a vedome.A keď som dnes počul spätnú väzbu terapeuta po prečítaní denníka:"Prekvapili ste pozitívne v zlepšovaní v prístupe k liečbe."Niečo vo mne sa prebudilo, zakričalo. Neviem to úplne opísať. Možno to bola hrdosť. Možno úľava. Ale určite tam bola vďačnosť. Že si niekto všimol, že som sa posunul. Že moje úsilie a môj boj nie sú len tiché, vnútorné procesy, ale že sú viditeľné. Pre niekoho, kto ma pozoruje zvonka.A tak som si dnes večer, pred spaním, položil ruku na hrudník a povedal si:"Jakub, ideš správnym smerom."Nie je to dokonalé. Nie je to hotové. Ale je to pokrok. A ten je pre mňa dnes dôležitejší než čokoľvek iné.

- JK -