Deň 24. Zasnežená Predná Hora

Ráno ma prebudilo ticho. Nie to bežné, ospalé ticho liečebne, ktoré zvyčajne narúšajú ozveny ranných hlasov, odkašliavanie spolubývajúcich či kroky sestričiek, ale hlboké, biele ticho. Také, čo sedí na ramenách ako prikrývka. Ticho snehu. Zaspával som ešte v pochmúrnom piatku, no sobota priniesla nečakanú zmenu – Muránska planina, na ktorej leží Predná Hora, sa opäť prezliekla do bieleho šatu. A hoci už bola polovica marca, príroda si povedala svoje. Zasnežilo. Krásne, mäkko, takmer poeticky. A sneh zrušil povinnú vychádzku.Bola to zvláštna úľava. Inokedy by ma to možno aj nahnevalo, lebo tie víkendové vychádzky sa nakoniec stali takou mojou malou oázou slobody – neformálnym momentom, kedy sme sa prechádzali, diskutovali, smiali sa. Hlavne s Ivanom sme viedli dlhé debaty o tom, čo bude po – plánovali sme zahraničie, novú budúcnosť, slobodu bez záťaže. Ale dnes? Dnes som bol odpojený od sveta. Po obede som si ľahol s knihou a než som sa stihol do nej ponoriť, upadol som do spánku tak hlbokého, akoby ma zasypal ten istý sneh, čo vonku prikrýval krajinu.Zobudil som sa až okolo piatej popoludní, akoby celý deň prešiel okolo mňa a ja som ho len sledoval spoza hmlistého závesu. Úprimne – nevedel som sa v posledných dňoch dospať, akoby každá bunka môjho tela prosila o regeneráciu, o ešte pár minút navyše, o útek od myšlienok. A dnes som si to dovolil. Ticho, kniha a spánok – trojica, ktorá mi na malý moment pripomenula, že pokoj existuje aj tu, medzi stenami liečebne.Tu na Prednej Hore som si postupne vytvoril nový návyk – čítanie. Knižnica, ktorú ústav ponúkal, nebola síce obrovská, ale zato mala čosi výnimočné – knihy, ktoré si človek možno vonku nikdy nevybral, ale tu, medzi liečebnými rituálmi, dostávali novú váhu. A tak som čítal. Rôzne žánre, rôzne hlasy, rôzne svety. Dnes som si z nich nechal šepkať až do hlbokého spánku.Ale deň mal mať aj iný rozmer – soboty sme zvyčajne mávali videoterapiu. A práve tá bola dnes tiež zrušená. A to ma mrzelo viac než tá vychádzka. Videoterapia bola pre mňa zvláštnym druhom zrkadla. Terapeut vyberal filmy, často československé klasiky, staré čierno-biele príbehy plné trpkosti, nostalgie a ľudskej pravdy. Vždy nás upozornil, že návrhy z našej strany musia byť vhodné – a ako náhle sa v našom type filmu objavilo niečo o alkohole, drogách alebo kasínach, hneď to stopol. Takmer nič z nášho "zoznamu želaní" neprešlo. Ale tie staré filmy, ktoré vyberal, mali niečo do seba. Svojím vlastným jazykom rozprávali o abstinencii, o ľudskom páde a vzostupe. A mne vždy pripomenuli detstvo. Moja mamina si čiernobiele staré filmy, hoc úplne iného žánru, každú nedeľu púšťala ešte predtým, než sa pustila do varenia. Vtedy som ich nenávidel. Dnes som ich miloval. "Dobrý holuby se vracejí" som tu videl hádam päť- alebo dokonca osemkrát. A zakaždým to bolo ako stretnutie so starým známym, ktorý mi nenápadne pripomína: "Vrátiš sa. Ale musíš chcieť."Namiesto videoterapie nás ale dnes stiahli do tzv. divadelnej miestnosti. Namiesto filmu nám mali prednášať dvaja abstinujúci alkoholici. Neviem, kto túto výmenu navrhol, ale úprimne – bola to katastrofa. Ich prednes bol chaotický, hašterivý, miestami trápny. Jeden z nich abstinoval len tri mesiace, druhý sotva rok a pol. A to je, prepáčte, čitatelia moji, smiešne. Ak má byť cieľom takéhoto stretnutia inšpirácia, tak dnes sa to podarilo len ak v opačnom význame. Pretože to, čo z nich vyžarovalo, nebolo svetlo vyrovnanej abstinencie, ale opar nedoriešeného chaosu. Ironické poznámky, neúcta, hašterivosť. Jeden pôsobil ako človek s odumretými mozgovými bunkami – ledva som ho dokázal sledovať bez toho, aby som sa sám seba nepýtal, kde je tu pointa. Druhý – tri mesiace? To je ako keby vám niekto po týždni v posilňovni prednášal o kulturistike.V miestnosti bolo dusno. Nie len obrazne, ale doslova. Pozatváraní ako sardinky, všetci z 3. oddelenia, natlačení v malej miestnosti, kde vzduch stál a vonku pritom čerstvo napadol sneh. Čerstvo. Čisto. A my vo vnútri ako v konzerve, počúvajúci reči, ktoré skôr ubližovali, než liečili.Piatkový G-klub, čo bol len deň predtým, pôsobil v porovnaní s týmto ako profesionálna prednáška. A to je čo povedať.Ale aj také sú dni. Sobota, ktorá sa začala krásne, pokojne, takmer poeticky, sa zakončila horkou pachuťou sklamania. Zasnežená Muránska planina nás ochránila pred vychádzkou, ale neuchránila pred nezmyslom. A tak som sa v tichu večera, po tomto zvláštnom dni, pomaly začal pripravovať na nedeľu. Na ďalší deň liečenia. Na nový zápis do denníka môjho druhého narodenia.

- JK -