Deň 23. Tvár v zrkadle

Dnes to bolo kruté.Nie kruté tak, ako keď ťa niekto zraní päsťou, ale kruté takým tichým, chladným spôsobom – ako keď sa pozrieš do zrkadla a vidíš niečo, pred čím si sa dlho snažil utekať. A zistíš, že to nie je nikto iný, len ty sám.Piatok. Deň, ktorý tu na Prednej Hore ešte neznamená oddych ani víkend. Znamená "nastavenie zrkadla". Deň, keď si medzi sebou navzájom – v rámci terapie – hovoríme kritiku alebo pochvalu. Čo sme si na sebe všimli, čo vnímame. Otvorene, bez prikrášlenia. A potom čakáš – čo zaznie, a čo to s tebou spraví.Dnes zaznelo veľa. Z dvadsiatich ľudí ma sedemnásť zkritizovalo.A nebudem klamať – čakal som to.Včera som zareagoval zle. Uzavreto, podráždene, neprístupne. Terapeut sa pýtal, ale ja som mal hlavu plnú hluku a v sebe vnútorný tlak, ktorý som nedokázal pomenovať, nieto ešte vysvetliť. A do toho všetkého – som absolútne nevnímal pacienta, ktorý vtedy rozprával. Nebol som prítomný. Len som sedel a čakal, kým to prejde.Dnes som to dostal späť. Od skupiny. Od každého. Nie z nenávisti – skôr ako spätnú väzbu. A aj keď to nebolo ľahké – nemám v pláne meniť to, že som uzavretý. Nie zatiaľ.Možno to znie čudne. Ale sú vo mne veci, ktoré sú príliš citlivé, príliš roztrasené. Držia sa ma roky. Sú ako staré rany, ktoré len tak neoškrieš pred zrakmi ostatných. A ja som jednoducho ešte nedozrel na to, aby som ich pred všetkými odhalil. Nie som otvorený. A práve to nechcem meniť.Nie preto, že by som bol spokojný s tým, že v sebe dusím bolesť. Ale preto, že sa tak teraz cítim bezpečnejšie. Zatiaľ.Z odstupu si však začínam uvedomovať, že práve táto neochota je možno tou najväčšou brzdou. Že všetky tie neprehovorené myšlienky, všetky tie stavy úzkosti, ktoré prídu večer alebo nadránom, keď sa nedá spať – to všetko by možno mohlo ísť von. Keby som sa dokázal otvoriť. Lenže ja to v skupine nedokážem.A tak keď sa niečo deje – niečo, čo ma dusí alebo tlačí – radšej to riešim mimo terapie. Osobne. Potichu. V rozhovoroch s ľuďmi, ktorým dôverujem. S Ivanom, s ktorým mám nadštandardný vzťah. S Pištom, ktorý vie počúvať. Alebo s Martinom – mojím bývalým patrónom – tomu verím ako málokomu. Ak je niečo vážne, idem za ním. Alebo sa ozvem na vizite, poviem to primárovi. Ale na skupine? Tam radšej mlčím.Najviac sa otvárame večer. Na nádvorí, pri cigarete. Keď sa stmieva, keď nie sú žiadne role, žiadne očakávania. Len dvaja ľudia, ktorí sa navzájom rozumejú bez toho, aby museli kričať. Tam padnú tie najpravdivejšie slová. Tam sa odohrávajú tie najúprimnejšie terapie.Ale aj to je na zamyslenie – je to skutočná pomoc? Alebo len výmena bolestí medzi ľuďmi, ktorí ešte stále bojujú so sebou? Aj medzi gamblermi je tenká hranica medzi pravdou a klamstvom. A čím dlhšie sa liečim, tým viac si uvedomujem, že nie každá úprimnosť je ozajstná, a nie každé mlčanie je slabosť.A keď sme už pri dnešnom dni – dnes prebehol aj G-klub. Klub gamblerov. Niečo ako majú alkoholici A-klub. Spočiatku som mal strach, že hodina a pol bude nekonečná, ale prešlo to prekvapivo rýchlo. A neľutujem, že som tam bol.Po prvýkrát som mal možnosť vidieť ľudí, ktorí sú dlhodobo abstinujúci. Ľudí, ktorí si tým prešli a dnes žijú normálne. Slobodne. Bez potreby hazardu ako úniku. Bez neustáleho vnútorného napätia. A to mi dalo nádej. Videl som, že to ide. Že sa to dá.Niektoré ich názory mi boli sympatické. S inými som nesúhlasil. A videl som aj pacientov, ktorí ich konfrontovali – miestami to bolo hašterivé, miestami protirečivé. Ale práve v tom bol ten rozdiel. Oni – tí, ktorí už abstinujú – a my – tí, čo sa to ešte len učíme. Ten rozdiel bol cítiť.Aj tak mi to niečo dalo. Dalo mi to impulz. Možno nie konkrétny plán, ale smer. Pochopenie, že abstinencia nie je len o tom, že niečo nerobím. Ale že niečo iné žijem.Príprava na G-klub bola intenzívna. Dvaja pacienti išli do Revúcej na priepustku, nakúpili potraviny, vody a z toho sme pripravili chlebíčky a pohostenie. Všetko pre tých, ktorí prišli medzi nás. A namiesto klasickej piatkovej prednášky sme mali práve túto výmenu – my a oni. Pacienti a abstinenti. Prítomnosť a budúcnosť. Dve reality, ktoré sa dnes stretli v jednej miestnosti.A ja som dnes niečo pochopil.Možno ešte nie som pripravený hovoriť o všetkom. Možno ešte nedokážem byť úplne otvorený. Ale viem, že ak sa chcem naozaj liečiť, raz to bude musieť prísť. Tá odvaha. To slovo. To priznanie.Zatiaľ viem aspoň to, že existujú ľudia, ktorým sa to podarilo. A ak sa to podarilo im, možno sa to podarí aj mne.

- JK -