Deň 22. Nepovedané slová
12.06.2025
"Napadlo ma, že keď vám bratranec pomohol, mohol by vedieť, ako môže pomôcť, ak by prišiel prípadný problém po liečení."
Tak znela terapeutova poznámka... Mierila na môjho bratranca, a teda na to, že som ho uviedol ako jedného z ľudí, ktorý nieje len veriteľ, ale aj človek čo vie o všetkom - o tom kde a prečo som sa dostal, alebo možno ako potenciálneho podporného človeka, hoci... teraz, keď o tom premýšľam, neviem, či to vôbec dáva zmysel. Možno trochu, no úprimne – trávime spolu tak málo času, že je otázne, či by vôbec vedel zareagovať správne. A či by chcel. Ani si nie som istý, či je správne považovať niekoho za oporu len preto, že je to rodina. Často to tak nie je. Opora nie je len o príslušnosti krvi. Je o vôli, o ochote prijať zodpovednosť a niečo podržať, keď sa to celé rozpadáva. A môj bratranec... možno by bol ochotný, ale zaťažovať ho? Netuším. A práve to "netuším" je najčastejšie slovo, ktoré si hovorím, keď premýšľam nad ľuďmi, ktorí by mohli byť mojimi piliermi. Viem len toľko, že nie som si istý. A možno práve preto žiadny pevný pilier aktuálne nemám.V dnešnom zápise by som sa chcel vrátiť k rannej terapii. Opäť raz. Očividne sa práve tam každý deň udeje niečo, čo mi potom rezonuje v hlave ešte hodiny. Niekedy celé popoludnie. Niekedy až do noci. Dnešok nebol výnimkou.Keď prehovoril jeden z pacientov – paradoxne mladší ako ja –, pocítil som v sebe vlnu podráždenia, akú som už dlho necítil. Úplne som jeho slová vypustil. Neviem, či to bolo tým, ako rozprával, alebo čo hovoril, ale v tej chvíli mi to všetko znelo ako teatrálna prednáška z filozofie, ktorú si ani sám neverí. Snaží sa odpovedať na každú otázku, akoby práve objavil nový zákon kvantovej mechaniky. Každé jeho slovo sa tvári, akoby malo meniť svet. V skutočnosti sa však len otáča v kruhu. A mne to dnes išlo neuveriteľne na nervy.Musím sa však priznať, že ma táto iritácia pripravila o schopnosť vnímať. Po prvýkrát od začiatku liečenia som aktívne nepočúval. Nielen pasívne, ale naozaj – úplne. Mal som zavreté uši, zrak uprený do podlahy, myšlienky ďaleko mimo miestnosti. A potom prišla otázka od terapeuta. Reagoval som… asi drzo. Určite arogantne. Odpovedal som len preto, že som mal pocit, že sa to odo mňa čaká. Ale v skutočnosti som nemal čo povedať. Nepočúval som. A to ma mrzí.Chcem sa za to aj ospravedlniť. Nie len ako formalitu, ale ako uvedomenie si, že môj postoj bol obranný. Nie voči pacientovi. Ale voči sebe. Lebo v skutočnosti mi vadilo to, že on hovoril o veciach, ktoré ja sám v sebe ešte nemám vyriešené. A možno práve preto som vypol. Nie preto, že by jeho slová boli nezmyselné, ale preto, že ma zraňovali niekde, kam som nechcel pozerať.Zvyčajne počúvam. Vážne. Každého. Vyberám si z toho, čo zaznie, niečo, čo má šancu zapadnúť do mozaiky mojich problémov. Nepotrebujem, aby to bol identický príbeh. Stačí podobná emócia, podobný zápas. Ale dnes som nič nevnímal. Dnes som si nepripustil nič. A moje vlastné problémy? Tie som na terapii neotvoril. Znovu. Tak, ako každý deň.Popoludnie som strávil mojou bežnou službou. Upratoval som chladničku. Nie je to nič výnimočné – rutina. Lenže dnes to bolo iné. Musel som zasiahnuť dôraznejšie, ako inokedy. Polovica chladničky bola plná potravín po dátume spotreby. Niektorí pacienti ignorovali upozornenia. A to nie len tie od personálu, ale aj moje – čo ma mrzelo ešte viac. Viem, že sú medzi nami rôzni ľudia. Viem, že nie každý má schopnosť vnímať pravidlá ako niečo potrebné. Ale ignorovať základné hygienické pravidlá? To je ako ignorovať sám seba.Poviem to takto: z chladničky išlo dnes do koša viac ako len potraviny. Šla tam moja frustrácia, môj odpor, moja únava z večného upozorňovania, ktoré nikto neberie vážne. A potom prišli pohľady. Tiché, nevyčítavé, no nabité napätím. Pár ľudí na mňa zazrelo. Nevraveli nič, ale ich oči hovorili všetko. Mal som chuť im to vysvetliť. Ale neurobil som to. Len som im pohľad opätoval. Mĺkvo. Bez slova. Stačilo to. Viac slov netrebalo. Odvtedy sa nikto na moju službu nesťažoval.....
Tak znela terapeutova poznámka... Mierila na môjho bratranca, a teda na to, že som ho uviedol ako jedného z ľudí, ktorý nieje len veriteľ, ale aj človek čo vie o všetkom - o tom kde a prečo som sa dostal, alebo možno ako potenciálneho podporného človeka, hoci... teraz, keď o tom premýšľam, neviem, či to vôbec dáva zmysel. Možno trochu, no úprimne – trávime spolu tak málo času, že je otázne, či by vôbec vedel zareagovať správne. A či by chcel. Ani si nie som istý, či je správne považovať niekoho za oporu len preto, že je to rodina. Často to tak nie je. Opora nie je len o príslušnosti krvi. Je o vôli, o ochote prijať zodpovednosť a niečo podržať, keď sa to celé rozpadáva. A môj bratranec... možno by bol ochotný, ale zaťažovať ho? Netuším. A práve to "netuším" je najčastejšie slovo, ktoré si hovorím, keď premýšľam nad ľuďmi, ktorí by mohli byť mojimi piliermi. Viem len toľko, že nie som si istý. A možno práve preto žiadny pevný pilier aktuálne nemám.V dnešnom zápise by som sa chcel vrátiť k rannej terapii. Opäť raz. Očividne sa práve tam každý deň udeje niečo, čo mi potom rezonuje v hlave ešte hodiny. Niekedy celé popoludnie. Niekedy až do noci. Dnešok nebol výnimkou.Keď prehovoril jeden z pacientov – paradoxne mladší ako ja –, pocítil som v sebe vlnu podráždenia, akú som už dlho necítil. Úplne som jeho slová vypustil. Neviem, či to bolo tým, ako rozprával, alebo čo hovoril, ale v tej chvíli mi to všetko znelo ako teatrálna prednáška z filozofie, ktorú si ani sám neverí. Snaží sa odpovedať na každú otázku, akoby práve objavil nový zákon kvantovej mechaniky. Každé jeho slovo sa tvári, akoby malo meniť svet. V skutočnosti sa však len otáča v kruhu. A mne to dnes išlo neuveriteľne na nervy.Musím sa však priznať, že ma táto iritácia pripravila o schopnosť vnímať. Po prvýkrát od začiatku liečenia som aktívne nepočúval. Nielen pasívne, ale naozaj – úplne. Mal som zavreté uši, zrak uprený do podlahy, myšlienky ďaleko mimo miestnosti. A potom prišla otázka od terapeuta. Reagoval som… asi drzo. Určite arogantne. Odpovedal som len preto, že som mal pocit, že sa to odo mňa čaká. Ale v skutočnosti som nemal čo povedať. Nepočúval som. A to ma mrzí.Chcem sa za to aj ospravedlniť. Nie len ako formalitu, ale ako uvedomenie si, že môj postoj bol obranný. Nie voči pacientovi. Ale voči sebe. Lebo v skutočnosti mi vadilo to, že on hovoril o veciach, ktoré ja sám v sebe ešte nemám vyriešené. A možno práve preto som vypol. Nie preto, že by jeho slová boli nezmyselné, ale preto, že ma zraňovali niekde, kam som nechcel pozerať.Zvyčajne počúvam. Vážne. Každého. Vyberám si z toho, čo zaznie, niečo, čo má šancu zapadnúť do mozaiky mojich problémov. Nepotrebujem, aby to bol identický príbeh. Stačí podobná emócia, podobný zápas. Ale dnes som nič nevnímal. Dnes som si nepripustil nič. A moje vlastné problémy? Tie som na terapii neotvoril. Znovu. Tak, ako každý deň.Popoludnie som strávil mojou bežnou službou. Upratoval som chladničku. Nie je to nič výnimočné – rutina. Lenže dnes to bolo iné. Musel som zasiahnuť dôraznejšie, ako inokedy. Polovica chladničky bola plná potravín po dátume spotreby. Niektorí pacienti ignorovali upozornenia. A to nie len tie od personálu, ale aj moje – čo ma mrzelo ešte viac. Viem, že sú medzi nami rôzni ľudia. Viem, že nie každý má schopnosť vnímať pravidlá ako niečo potrebné. Ale ignorovať základné hygienické pravidlá? To je ako ignorovať sám seba.Poviem to takto: z chladničky išlo dnes do koša viac ako len potraviny. Šla tam moja frustrácia, môj odpor, moja únava z večného upozorňovania, ktoré nikto neberie vážne. A potom prišli pohľady. Tiché, nevyčítavé, no nabité napätím. Pár ľudí na mňa zazrelo. Nevraveli nič, ale ich oči hovorili všetko. Mal som chuť im to vysvetliť. Ale neurobil som to. Len som im pohľad opätoval. Mĺkvo. Bez slova. Stačilo to. Viac slov netrebalo. Odvtedy sa nikto na moju službu nesťažoval.....
- JK -