Deň 21. Otvorená otázka
05.06.2025
Dnešný zápis do denníka začína odpoveďou na otázku terapeuta, ktorá vo mne ešte stále doznieva: "Myslíš si, že by tvoj bratranec prišiel na rodinnú terapiu?"
Priznám sa, ostal som zaskočený. Nie kvôli obsahu otázky, ale skôr kvôli tomu, ako málo som nad tým reálne uvažoval. Jasné, v predchádzajúcom zápise som spomínal, že mu dlhujem peniaze. A že sa ich zaviažem splácať – nie hneď, ale z práce, ktorú mi on sám ponúkol. Dohodli sme sa, že mi z každej výplaty niečo strhne. Takže áno, nie je to človek, ktorý by ma odpísal. Práve naopak. Mám s ním veľmi blízky vzťah. Viackrát ma podržal v živote, aj keď nemusel. Má triezvy pohľad na veci – nie na svet ako celok, ale najmä na tieto moje prešľapy, chyby a pády, ktorých som za posledné obdobie narobil viac než dosť.Ale či by prišiel? Úprimne? Netuším. Skôr si myslím, že nie. Asi to je tým, že neviem ako by reagoval ak mu jedného dňa zavolám a poviem: "Poď za mnou na Prednú horu." Aký dôvod by som mu vlastne dal? To je presne ono. Neviem si to predstaviť. Nie preto, že by nechcel, ale preto, že ja si to neviem sám pred sebou obhájiť.Tak som do denníka napísal otázku pre terapeuta späť:"Aký dôvod by malo mať to jeho pozvanie? Ako to myslíte? Prečo by sem mal prísť?"A možno som sa tým vlastne pýtal aj sám seba. Možno som hľadal ospravedlnenie pre to, že sa ho neopýtam.Zvyšok dňa bol v porovnaní s týmto vnútorným konfliktom celkom tichý. Prebehla skupinová terapia, ako zvyčajne, ale... neviem. Dnes mi prišla úplne zbytočná. Keď sa na to spätne pozerám, nikomu nič nepriniesla. Nestalo sa nič, čo by hýbalo dušou. Žiadna emócia, žiadne rozuzlenie. Bola to len rutina. Hluk slov, ktoré viseli vo vzduchu a nepristáli.
Ale predsa....Nie som ten, kto by ohováral alebo podozrieval. Ale cítim smútok. A znechutenie. Pretože sa vynášajú veci zo skupiny. Vážne veci. Osobné priznania. Zlomové slová. A zrazu ich počujem v jedálni alebo na chodbe, niekedy dokonca s iróniou v hlase niekoho iného. Niekoho, kto nebol schopný pochopiť, že sme tu všetci na jednej lodi.Ja sám som zatiaľ na skupine neotvoril nič hlboké. Žiadne traumy, žiadne intímne priznania. A možno aj dobre. Lebo keď to tu funguje takto, komu by som sa vlastne otvoril?Pritom možno som už dnes bol pripravený niečo povedať. Možno som to v sebe nosil, ale tento falošný tón medzi nami ma odradil.A nie, nechcem tú konkrétnu vec rozoberať. Ani tu, v denníku. Ani s vami, ktorí to čítate. Nie preto, že by som sa hanbil – ale preto, že to nie je o závislosti, ani o niečom, čo by vám mohlo rozšíriť obzory. Je to čisto rodinná vec. A nie je vhodné ju rozoberať.Ďakujem za pochopenie.
Potom prišla chvíľa, ktorá ma samotného zaskočila.Zrazu som si uvedomil niečo, čo možno nebolo nové, ale dnes to zasvietilo ako varovné svetlo:Skupinová terapia u mňa nemá miesto.Aspoň som si to dnes myslel. Možno je to len ďalšia moja vlna vzdoru, možno prechodná nálada, ale pocítil som to jasne: že mi to nič nedáva. Že tie ich problémy ma nezaujímajú. Alebo teda – stále sa opakujú, točia sa v kruhoch, omieľajú sa rovnaké výčitky.A pritom... možno to tak má byť.
(Dnes, keď to píšem s odstupom, si to uvedomujem. Ak sa niečo opakuje, znamená to, že je to stále otvorená rana. A rana sa nezahojí z večera do rána. Ani za týždeň. Ani za dvadsaťjeden dní.A hlavne – klamal som sám seba.Lebo keď ma trápilo, že sa veci zo skupiny vynášajú, to už je dôkaz toho, že mi na tom záleží. Že sa viem vcítiť. Že mi to nie je jedno.)
Čo sa týka rád, ktoré si navzájom na terapii navrhujeme – no, ťažko môžem niekomu radiť, keď sám nemám uzavreté svoje problémy. Keď sám ešte len hľadám odpovede.Vtedy, v tej chvíli, keď som to písal, som mal pocit, že ma tie problémy iných nezaujímajú. Ale dnes viem, že to bola len únava a znechutenie z neúprimnosti. Nie z ľudí. Nie z príbehov.A možno, keď človek niečo počúva dookola a znova a znova, tak si časom uvedomí, že aj jeho vlastný príbeh sa v tom zrkadlí. Že tie kruhy nie sú náhodné. Že sa v nich skrýva niečo dôležité.
Keď mi terapeut skontroloval tento zápis, dodal vetu, ktorá sa mi vryla hlboko pod kožu:"Napadlo ma, že keď vám bratranec pomohol, mohol by vedieť, ako môže pomôcť, ak by prišiel prípadný problém po liečení."
A vtedy som to pochopil.Nejde o to, čo mu poviem. Ani o to, či ho pozvem na terapiu.Ide o to, že keď niekto stál pri mne, keď som padal, má právo vedieť, ako mi môže pomôcť, keď sa budem dvíhať. Nie preto, aby bol svedkom môjho pádu znova. Ale aby bol oporou, keď sa budem učiť chodiť novým spôsobom.A možno nejde len o bratranca. Možno ide o princíp. O pochopenie, že liečenie nekončí za bránou ústavu. Že človek si domov nesie celý ten svet bolesti, zmien, zodpovednosti... a s tým musí niekto pomôcť. Kto iný, ak nie ten, kto ma nehodil cez palubu?Dnes je deň dvadsaťjeden. Nie je prelomový. Nepriniesol nič zásadné. Ale niekde v tichu medzi slovami, medzi vetami v tomto denníku, sa niečo pohlo. Niečo sa upratalo.A ak sa zajtra niekto na skupine opýta, či niečo chcem povedať... možno už poviem.Nie všetko. Ale aspoň trochu.Lebo aj keď sa tu hovorí veľa, niekedy stačí jedna veta, aby človek prestal mlčať.
Priznám sa, ostal som zaskočený. Nie kvôli obsahu otázky, ale skôr kvôli tomu, ako málo som nad tým reálne uvažoval. Jasné, v predchádzajúcom zápise som spomínal, že mu dlhujem peniaze. A že sa ich zaviažem splácať – nie hneď, ale z práce, ktorú mi on sám ponúkol. Dohodli sme sa, že mi z každej výplaty niečo strhne. Takže áno, nie je to človek, ktorý by ma odpísal. Práve naopak. Mám s ním veľmi blízky vzťah. Viackrát ma podržal v živote, aj keď nemusel. Má triezvy pohľad na veci – nie na svet ako celok, ale najmä na tieto moje prešľapy, chyby a pády, ktorých som za posledné obdobie narobil viac než dosť.Ale či by prišiel? Úprimne? Netuším. Skôr si myslím, že nie. Asi to je tým, že neviem ako by reagoval ak mu jedného dňa zavolám a poviem: "Poď za mnou na Prednú horu." Aký dôvod by som mu vlastne dal? To je presne ono. Neviem si to predstaviť. Nie preto, že by nechcel, ale preto, že ja si to neviem sám pred sebou obhájiť.Tak som do denníka napísal otázku pre terapeuta späť:"Aký dôvod by malo mať to jeho pozvanie? Ako to myslíte? Prečo by sem mal prísť?"A možno som sa tým vlastne pýtal aj sám seba. Možno som hľadal ospravedlnenie pre to, že sa ho neopýtam.Zvyšok dňa bol v porovnaní s týmto vnútorným konfliktom celkom tichý. Prebehla skupinová terapia, ako zvyčajne, ale... neviem. Dnes mi prišla úplne zbytočná. Keď sa na to spätne pozerám, nikomu nič nepriniesla. Nestalo sa nič, čo by hýbalo dušou. Žiadna emócia, žiadne rozuzlenie. Bola to len rutina. Hluk slov, ktoré viseli vo vzduchu a nepristáli.
Ale predsa....Nie som ten, kto by ohováral alebo podozrieval. Ale cítim smútok. A znechutenie. Pretože sa vynášajú veci zo skupiny. Vážne veci. Osobné priznania. Zlomové slová. A zrazu ich počujem v jedálni alebo na chodbe, niekedy dokonca s iróniou v hlase niekoho iného. Niekoho, kto nebol schopný pochopiť, že sme tu všetci na jednej lodi.Ja sám som zatiaľ na skupine neotvoril nič hlboké. Žiadne traumy, žiadne intímne priznania. A možno aj dobre. Lebo keď to tu funguje takto, komu by som sa vlastne otvoril?Pritom možno som už dnes bol pripravený niečo povedať. Možno som to v sebe nosil, ale tento falošný tón medzi nami ma odradil.A nie, nechcem tú konkrétnu vec rozoberať. Ani tu, v denníku. Ani s vami, ktorí to čítate. Nie preto, že by som sa hanbil – ale preto, že to nie je o závislosti, ani o niečom, čo by vám mohlo rozšíriť obzory. Je to čisto rodinná vec. A nie je vhodné ju rozoberať.Ďakujem za pochopenie.
Potom prišla chvíľa, ktorá ma samotného zaskočila.Zrazu som si uvedomil niečo, čo možno nebolo nové, ale dnes to zasvietilo ako varovné svetlo:Skupinová terapia u mňa nemá miesto.Aspoň som si to dnes myslel. Možno je to len ďalšia moja vlna vzdoru, možno prechodná nálada, ale pocítil som to jasne: že mi to nič nedáva. Že tie ich problémy ma nezaujímajú. Alebo teda – stále sa opakujú, točia sa v kruhoch, omieľajú sa rovnaké výčitky.A pritom... možno to tak má byť.
(Dnes, keď to píšem s odstupom, si to uvedomujem. Ak sa niečo opakuje, znamená to, že je to stále otvorená rana. A rana sa nezahojí z večera do rána. Ani za týždeň. Ani za dvadsaťjeden dní.A hlavne – klamal som sám seba.Lebo keď ma trápilo, že sa veci zo skupiny vynášajú, to už je dôkaz toho, že mi na tom záleží. Že sa viem vcítiť. Že mi to nie je jedno.)
Čo sa týka rád, ktoré si navzájom na terapii navrhujeme – no, ťažko môžem niekomu radiť, keď sám nemám uzavreté svoje problémy. Keď sám ešte len hľadám odpovede.Vtedy, v tej chvíli, keď som to písal, som mal pocit, že ma tie problémy iných nezaujímajú. Ale dnes viem, že to bola len únava a znechutenie z neúprimnosti. Nie z ľudí. Nie z príbehov.A možno, keď človek niečo počúva dookola a znova a znova, tak si časom uvedomí, že aj jeho vlastný príbeh sa v tom zrkadlí. Že tie kruhy nie sú náhodné. Že sa v nich skrýva niečo dôležité.
Keď mi terapeut skontroloval tento zápis, dodal vetu, ktorá sa mi vryla hlboko pod kožu:"Napadlo ma, že keď vám bratranec pomohol, mohol by vedieť, ako môže pomôcť, ak by prišiel prípadný problém po liečení."
A vtedy som to pochopil.Nejde o to, čo mu poviem. Ani o to, či ho pozvem na terapiu.Ide o to, že keď niekto stál pri mne, keď som padal, má právo vedieť, ako mi môže pomôcť, keď sa budem dvíhať. Nie preto, aby bol svedkom môjho pádu znova. Ale aby bol oporou, keď sa budem učiť chodiť novým spôsobom.A možno nejde len o bratranca. Možno ide o princíp. O pochopenie, že liečenie nekončí za bránou ústavu. Že človek si domov nesie celý ten svet bolesti, zmien, zodpovednosti... a s tým musí niekto pomôcť. Kto iný, ak nie ten, kto ma nehodil cez palubu?Dnes je deň dvadsaťjeden. Nie je prelomový. Nepriniesol nič zásadné. Ale niekde v tichu medzi slovami, medzi vetami v tomto denníku, sa niečo pohlo. Niečo sa upratalo.A ak sa zajtra niekto na skupine opýta, či niečo chcem povedať... možno už poviem.Nie všetko. Ale aspoň trochu.Lebo aj keď sa tu hovorí veľa, niekedy stačí jedna veta, aby človek prestal mlčať.
- JK -