Deň 20. Úsmev, čo nestál čierny bod

Ráno ma prebudilo zvláštne ticho. Nie to ticho, ktoré je prázdne, ale to druhé – pokojné, čo visí nad Prednou horou ako hmla medzi borovicami. Už dvadsiaty deň. Presne dvadsiaty. A dnes som mal odpovedať na otázku, ktorú mi včera položil terapeut: "Tipujú chalani v tvojom hokejovom tíme?"Ťažká otázka. A nie preto, že by som nepoznal odpoveď. Ale preto, že som si nikdy nepoložil tú správnu – či to má naozaj význam riešiť. Niektorých chalanov z tímu sotva poznám. Hokej hrávame skôr rekreačne. Nie je to partia, kde by sme si volali na meniny. Prídeme, zahráme si a domov. Tam určite budú týpci, čo tipujú. Stávkové kancelárie žijú z takých, ako sú oni. Ale ja… ja s nimi nemám hlbší vzťah. A tým pádom ani zodpovednosť.No nie je to úplne tak, lebo občas hrávam hokej aj s bratrancom. Ten, na rozdiel od ostatných, tipuje. Nie veľa – aspoň si to myslím. Nepodáva stovky ako ja kedysi. Ale robí to. A to stačí. Lebo keď raz spoznáš tú chuť, ako sa ti roztrasú ruky, keď čakáš výsledok zápasu, tak vieš, že aj malý tip môže byť vstupenkou do pekla.Dnešný deň sa niesol v duchu klasiky. Ranná rozcvička – no, už mi ani nepríde taká nepríjemná. Ba naopak, už je to skoro rituál. Telo si pamätá, že keď sa hýbe, má energiu. A ak má energiu, má aj nádej. Prvýkrát som dnes udával cviky. Vybrali si mňa. Ja, čo som ešte pred mesiacom nevládal vstať z postele bez toho, aby som si neotvoril mobil a nepozrel kurz na NHL. Cvičili sme pred ústavom, kolektívne, ako partia, kde aj ticho má silu a rešpekt.Po terapii sme mali artoterapiu – miesto, kde ruky hovoria, čo ústa nedokážu. Každý ťah štetcom, každá farba, ktorú som si vybral, mi pripomínala fragmenty z minulosti. Nakreslil som čosi, čo malo byť najprv krajina – no zrazu to bola prasklina. Puklina v zemi. Presne taká, aká sa objavila medzi mnou a rodinou, keď všetko prasklo.Obed bol ako z iného sveta – sviečková. Nečakal som, že sa tu budem tešiť na jedlo ako dieťa. Ale stalo sa. A ešte viac som bol prekvapený, že tu – v liečebni, kde by mal človek ochabovať – mi chutí všetko. No dobre, až na tie štvrtkové suché večere. Tie sú ako krutý žart. Vtedy čiaham do finančných zásob a navštevujem bufet. Peňaženka utrpí, ale aspoň hlad nezvíťazí.Dnes však bola večera famózna – tarhoňa s mäsom. Po nej som sa usmial. A to bol problém.Nie preto, že by úsmev bolel. Práve naopak. Úsmev mi vyletel na tvár prirodzene. Slečna z jedálne sa na mňa pozrela a ja som jej ho venoval. Nečakal som nič, no dostal som späť ten istý pohľad. Prvýkrát po dlhom čase som mal pocit, že nie som len "ten, čo prehral všetko". Po večeri sme sa náhodne stretli pri kávomate. Slovo dalo slovo, pohľad sa stretol s pohľadom a zrazu som si pripadal ako človek.A potom nás načapala psychologička. Odchádzala domov, no ešte stihla prísť práve v ten okamih, keď sme sa smiali. "Za toto by bol čierny bod," povedala vážne, ale s kútikmi úst, ktoré naznačovali, že si pamätá, aké je to cítiť sa nažive. Rozlúčili sme sa rýchlo. S úsmevom. A išiel som späť do izby.Sadol som si na posteľ a začal písať denník.Spomenul som si na bratranca. Dlhujem mu 900 eur. A mám u neho sľúbenú prácu. Bude mi strhávať z výplaty, kým dlh nevyrovnám. Bude prvý človek, ktorému oficiálne splatím dlh. Znie to možno čudne, ale táto veta mi dáva hrdosť. Lebo niečo splatiť znamená niečo uzavrieť. Znamená to zmeniť nie len čísla na papieri, ale aj spôsob, akým na seba pozerám.Bol to on, kto ma upokojoval, keď to všetko prasklo. Keď som sa po prvýkrát vrátil domov ako človek bez cti, bez dôvery, bez zmyslu. Uisťoval ma, že sa to dá napraviť. Že sa to dá zvládnuť. Že všetko bude v poriadku. Spomenul som vám, že aj on tipuje. Dnes však neviem, či ešte tipuje. Sám mi vtedy povedal, že už nikdy nebude. To bolo krátko po tom, čo videl, čo tipovanie urobilo so mnou. Možno to dodržal. Možno nie. Ale ten moment, keď to povedal – ten bol skutočný. Mal váhu.To isté vtedy povedal aj môj tatino. On tipoval s určitosťou – malé sumy, ale často. No keď zistil, že jeho syn prehral všetko, čo mal, čo mali oni a ešte ďaleko večšiu sumu poskladanú z iných veriteľov vyhlásil, že s tým skončí. A čo je irónia? Náhodne som zistil, že ešte dva týždne pred mojím nástupom do liečebne pokračoval. Ale to nie je niečo, čo musím riešiť. Teraz nie. Teraz som tu pre seba. Nemám najmenšie právo súdiť...nie ja.
Keď som dopísal denník a odovzdal ho na kontrolu, terapeut mi ráno položil ďalšiu otázku. Bola jednoduchá a ťažká zároveň.
"A bratranec by neprišiel na rodinnú terapiu, Jakub?"
V hlave mi zostalo ticho. V tej otázke bolo niečo viac než len moja zvedavosť. Bolo tam aj pozvanie. Otvorenie dverí pre pochopenie závislostí. Nepovedal som si nič. Iba som zavrel denník a položil ho vedľa postele. Večer budem mať určite dostatok času na ňu odpovedať.

- JK -