Deň 2. Boj so sebou samým

Ranný budík zazvonil presne o 6:30. Chladné svetlo prenikalo cez okno do izby, zatiaľ čo som sa snažil spamätať z ťažkého spánku. Nevedel som si predstaviť, že som tu. Stále som mal pocit, že je to len zlý sen, z ktorého sa čoskoro prebudím. No realita bola nekompromisná. Mal som len pätnásť minút na osobnú hygienu a upratanie postele a stolíka."Šialené pravidlá," pomyslel som si, keď som si mechanicky natiahol posteľnú plachtu a urovnal vankúš. Každý detail musel byť dokonalý, inak hrozili čierne body – ten neviditeľný, ale všadeprítomný bič nad našimi hlavami. Jeden čierny bod znamenal zlé znamenie, tri boli rozsudkom. Aké absurdné, že kým vonku v normálnom svete si ľudia lámali hlavu nad hypotékami a kariérou, ja som sa tu bál, či som dostatočne uhladil prikrývku. Ale pravidlá boli pravidlá.O 7:00 nasledovala ranná rozcvička. Po chodbe sa začali ozývať hlasy a ťažké kroky, keď ostatní pacienti mierili na dvor. Ja som sa jej však dnes nezúčastnil. Čakalo ma niečo horšie – preventívna prehliadka, odber krvi a stretnutie s psychiatrom. Cítil som, ako sa mi v žalúdku dvíha nepokoj, keď som prechádzal chodbou, míňajúc pohľady ostatných mužov, z ktorých niektorí už rezignovane prijali svoj osud.Psychiatrická ordinácia bola chladná a strohá. Sadol som si do kresla oproti postaršiemu doktorovi, ktorý na mňa uprene hľadel cez okuliare. V jeho očiach nebola žiadna ľútosť, len skúsenosť. Začal sa pýtať na moje dlhy, na to, ako som padol do osídiel stávkovania, a či si vôbec uvedomujem, kam ma to doviedlo."Viete, čo to znamená byť gambler?" spýtal sa ma ticho, no s neoblomnosťou v hlase.Mlčal som. Vedel som. Vedel som to až príliš dobre. Boli to prebdené noci nad tiketmi, pocit eufórie pri výhre a pád do temnoty pri prehre. Boli to prázdne sľuby, ktoré som dával rodine, klamstvá, ktorými som kŕmil priateľov, a nekonečný kolotoč hanby a nádeje. A teraz som tu – rozložený na kúsky, ktoré sa snažili poskladať späť.Po vyšetrení som sa vrátil na izbu, kde na mňa už čakal môj patrón Martin. Pridelili mi ho hneď v prvý deň, a hoci som bol najprv skeptický, pomaly som si začal uvedomovať, aký význam má mať niekoho, kto si týmto všetkým už prešiel. Martin pochádzal z malej dedinky pri Partizánskom. Tvrdý, jednoduchý chlap, ktorý mi svojím pokojným prístupom pomáhal prejsť cez prvotné šoky."Drž sa rutiny, to ťa podrží," povedal mi, keď som sa posadil na posteľ.Rutina. Slovo, ktoré som nenávidel, no práve tu malo nečakanú silu. Na oddelení nás bolo viacero – gambleri, alkoholici, všetci v jednom balíku, hoci každý s iným príbehom. Mnohí z nich si prešli peklom, ale ešte stále dokázali normálne uvažovať. A potom tu boli ženy. Nachádzali sa na opačnej strane chodby, oddeľované otvorenou ordináciou sestričky, ktorá mala za úlohu zabrániť akémukoľvek kontaktu medzi nami.Žiadne rozhovory, žiadne pohľady, nič. A ak sa niekto predsa len pokúsil prekročiť tú neviditeľnú čiaru, dostal čierny bod. Akoby sme neboli dospelí ľudia, ale školáci v prísnom internáte. Tri čierne body znamenali koniec. A tie sa zbierali naozaj ľahko."Jedno zlé slovo, jedna chyba, a si vonku," pripomenul mi Martin, keď sme sa dívali cez okno na zasnežené stromy.Hnev. Začal vo mne vrieť s každou minútou viac a viac. Hneval som sa na systém, na seba, na celý svet. Prečo som tu? Prečo som musel padnúť tak hlboko? Zúrivosť sa miešala s bezmocnosťou a každá hodina strávená na tomto mieste sa mi zdala ako večnosť. Cítil som sa ako zviera v klietke, nútené dodržiavať pravidlá, ktoré som nikdy nechcel akceptovať.V priebehu dňa sme absolvovali skupinovú terapiu, kde ľudia rozprávali svoje príbehy. Bolo zarážajúce, ako sme si všetci boli podobní – rovnaké klamstvá, rovnaké výhovorky, rovnaké pády. Počúval som jedného z alkoholikov, ktorý hovoril o tom, ako prišiel o rodinu, a nemohol som si pomôcť, aby som v ňom nevidel seba.Čierne body viseli nad nami ako meč, no červené boli takmer nedosiahnuteľné. Za každú snahu sme získali len štvrtinu, akoby sa dobro rátalo v drobných dávkach, zatiaľ čo zlyhanie prichádzalo v plnej sile. A práve táto nerovnováha ma dráždila najviac.Večer som ležal na posteli a v mysli mi vírili otázky. Bolo to celé spravodlivé? Prečo som si to všetko musel odtrpieť, keď vonku sú ľudia, ktorí si svoj život žijú bez podobných problémov? Odpoveď som našiel v jednoduchom, ale hlbokom uvedomení – pretože som to dovolil. Pretože som stratil kontrolu nad vlastným životom.
Každý z nás bojuje s vlastnými démonmi, či už sú to závislosti, zlyhania alebo nenaplnené sny. Nie je hanbou padnúť, hanbou je nevstať. A aj keď sa môže zdať, že pravidlá sú nespravodlivé a cesta späť nekonečne dlhá, každý krok vpred má svoj význam. Dôležité nie je, ako ďaleko sme padli, ale ako veľmi sme ochotní bojovať o návrat.

- JK -