Deň 19. Pondelok - nový deň, nový týždeň
Ráno ma prepadla zvláštna myšlienka. Keď som si sadol na posteľ a pozrel na zastrené svetlo prelievajúce sa cez žalúzie, premkla ma obava. Možno prvýkrát odkedy som sem prišiel som pocítil, že sa do toho celého začínam ponárať až príliš. Rutina. Stereotyp. Slovo, ktoré má v bežnom živote taký nevinný podtón, tu na Prednej hore nadobúda hrany. Všetko išlo akosi pomaly, ako keby čas nechcel bežať. Niečo medzi zvláštnym pokojom a dusivou jednotvárnosťou.
Na rannej terapii sa dnes otvorila zaujímavá téma. Sedeli sme v kruhu, ako zvyčajne. Vzduch bol ťažký, ale nie nepríjemný – skôr naplnený očakávaním. Slovo si vzal Ľubo, jeden zo spolupacientov, a spustil niečo, čo ma mierne povedané zarazilo. Začal hovoriť o športových novinách, o hokeji, o kurzoch... o tom, ako niektorí z nás – a nepriamo sa očividne obracal na mňa – vraj netrpezlivo čakáme na hokejové priame prenosy z extraligy, večerné športové správy len kvôli kurzom, porovnávaniu stávok a reklamy na stávkové kancelárie.
Bolo to, akoby hodil kameň do kalnej vody a čakal, čo sa zdvihne. Všetci sa obzreli, niektorí mlčky, iní s mierne nadvihnutým obočím. Ja som ostal ticho. Nemal som dôvod sa brániť. V tom momente som necítil potrebu reagovať – nie preto, že by ma obvinenie ranilo, ale preto, že som v tom jednoducho nevidel zmysel.
Nemôžem tu predsa ani sledovať kurzy, nieto ešte tipovať. Ak niekto verí, že čakám len na to, kedy sa mi objaví v hlave "ideálny tiket", tak ten niečo zásadné nepochopil. Áno, slovenský hokej mám rád. A keďže teraz sezóna vrcholí, večerné zápasy sú pre mňa malou radosťou – nie pascou. A Slovan - moja srdovka - je v KHL a nie v extralige, tak mi informácie o ňom ponúkajú jedine športové noviny. Hokej je stále hokej, kus môjho života, vášne, nie hrozba. Dúfam len, že terapeuti nezačnú brať vážne slová niekoho, kto možno bojuje s vlastnými tieňmi a potrebuje si trochu do niekoho rýpnuť. Aby nám náhodou nezobrali aj túto drobnú útechu. Hokejové večery sú tu vzácne. Tiché spoločenstvo ľudí, ktorí sa na pár minút prenesú mimo múrov liečebne.
Popri tom všetkom som dnes nastúpil do mojej prvej služby. Úsmev mi nechýbal – zvolili ma síce tak trochu nedemokraticky, no neprotestoval som. Mojou zodpovednosťou sa stala spoločenská miestnosť a starostlivosť o chladničku. Znie to jednoducho, ale čakal som, čo sa z toho vyvinie. Upratal som, uložil veci na správne miesto a cítil zvláštnu spokojnosť. Hoci všetko je dané terapeutmi, a teda moje nápady na reorganizáciu asi nikoho nebudú zaujímať, pocítil som v tej práci určitý zmysel.
No musím priznať, že vyhadzovanie pacientov zo spoločenskej miestnosti po skončení televízneho vysielania a času pred večierkou je o čosi nepríjemnejšie. Predstavte si ten pohľad – chlapi po celom dni, zvalení do stoličiek, oči upreté do obrazovky a ja, novozvolený "vládca večierky", mám prísť a povedať: "Koniec, páni, balíme." Dnes som to ešte zvládol jemne, diplomaticky, ale časom… možno budem sekať hlava-nehlava. Samozrejme s humorom. Žiadne diktatúry. Zatiaľ.
Mimo denníka, ale nemenej zaujímavá udalosť dnešného dňa – niekomu sa podarilo prepašovať USB kľúč s filmami. Veľká vec! A čo viac – dnes sme sa s chalanmi pokúsili zapojiť ho do televízora. A fungovalo to. Malý zázrak v liečebnej rutine. Samozrejme, terapeutom to hovoriť nebudeme – je to naše malé tajomstvo. Už teraz plánujeme, že cez víkend, keď bude službu mať jedna z tých benevolentnejších sestričiek, si pustíme niečo podľa vlastného výberu. Normálne sa na to teším – nie ako gambler na výhru, ale ako človek, čo sa chce na chvíľu zasnívať pri filme.
Na záver dňa, keď som si zapísal tieto myšlienky, mi po skontrolovaní denníka terapeut položil pri jeho podpise aj otázku: "Jakub, a chalani v tíme, s ktorým hráte hokej – nestávkujú tiež?"
- JK -