Deň 18. Tiene vo mne

Nedeľa.Deň, ktorý sa zaryl do pamäti ako mĺkva pripomienka toho, čo znamená byť uväznený – nie len telom, ale hlavne mysľou. Dnes som po raňajkách zalahol nazad do postele a zobudil som sa až pred obedom. Ako dieťa, ktoré si chce dosnívať bezpečný svet. Žiadne budíky, len prázdno. Ticho, ktoré pálilo do uší. Vzduch mal tú zvláštnu nedeľnú príchuť: nič sa nedeje, a aj keby sa dialo, akoby to ani nemalo zmysel. K tomu všetkému pobehovala po chodbe sestrička s výrazom, že by najradšej každému preorganizovala život. Rozkazovala, komandovala. V jej očiach sme boli len zúfalci, ktorým treba ukazovať smer, aj keď smer sami dobre poznáme – len sa bojíme po ňom kráčať.Ale poobede prišla výchádzka. Tá ma zachránila.Konečne čerstvý vzduch. Zubaté slnko prežarovalo stromy a les dýchal. Pomalý nádych jari, niečo medzi nádejou a návratom. Kráčali sme dolu zákrutami až k hlavnej ceste na Tisovec. Odtiaľ späť. Inokedy by mi tento pohyb pripomínal venčenie psa. Ale dnes... dnes to bolo iné.Možno preto, že som išiel s Ivanom. Taký zvláštny typ – večne s jednou nohou vo sne a druhou v Mexiku. Doslova. Túžil sa tam niekedy dostať a rád o tom so zápalom v hlase rozprával. Naše kroky mali ísť, ale inam. Dohodli sme sa, že sa po liečení vyberieme za jedným spolupacientom, ktorý sľuboval prácu v zahraničí, konkrétne v Holandsku. No to je iný príbeh... Bolo to ako zaklínadlo – rýchlo splatiť dlhy, začať znova, ďaleko od tohto miesta. A medzi tým všetkým sme si precvičovali nemčinu. Ako keby už zajtra mali zazvoniť z agentúry a pýtať sa na pohovor.Ale čo ma na tom všetkom najviac prekvapilo, boli spomienky.Ako som kráčal pod stromami, oči mi zhmotnili spomienky na opekacie večery s bývalou. Dubodiel. Náš tajný oheň. Letá, keď sme si mysleli, že svet sa točí okolo nás a žiadne zlo nás nemôže dobehnúť. Alebo chalani, partia, smiech, stanovačky. Boli to chvíle, kedy som bol naozaj slobodný.Ale keď sa na obzore znova ukázala budova ústavu, stiahlo mi hrdlo. Tá istá štruktúra, tie isté múry, tá istá pripomienka: nie si tu dobrovoľne. Ten okamih prechodu z lesnej cesty do reality ma zakaždým pichne ako ihla pod necht. Sloboda sa rozplynie ako para nad hrncom.A vtedy mi to došlo.Moja najväčšia výzva nebude abstinovať. Nie, nie kvôli stávkam. Tých som sa – aspoň vtedy som tomu veril – vedel vzdať. Ale čo so sebou, keď budem zasa niekde zavretý v pravidlách, v obmedzeniach, v systéme, ktorý mi hovorí, čo smiem a čo nie?Pretože aj doma ma čakajú pravidlá. Pevné ako mreže. A ja... ja som sa už vtedy vnútorne lámal. Vedel som, že ak nepodľahnem hazardu, možno podľahnem sám sebe. Pretože neznášam, keď mi niekto hovorí, čo mám robiť. Neznášam, keď ma niekto drží. V tom je môj skrytý nepriateľ. Nie kurz, nie tikety. Ale ja sám.A čo je na tom najsmutnejšie – vtedy som si ešte neuvedomoval, ako veľmi sa mýlim.Tá malá pochybnosť, ktorá sa v ten deň zrodila, pomaly klíčila. Nedal som jej pozornosť, nesekol som ju v koreni. A ona rástla. Rástla potichu. Kým sa z nej nestal dôvod môjho návratu späť.Večer mi terapeut po kontrole denníka pripísal k jeho podpisu, že sa mám na vizite, ktorá je raz za týždeň, spýtať primára, či deň môjho odchodu bude v poriadku. V duchu som sa usmial. Znie to, akoby som sa lúčil, ale v skutočnosti som ešte ani nezačal.

- JK -