Deň 16. Ďaľší deň k slobode
Piatok. Šesťnásť dní za mnou. A ten dnešný... vlastne ničím výnimočný. Jeden z tých, čo splývajú v sivom prúde ústavného režimu. Vstal som, naraňajkoval sa, absolvoval povinnosti. Deň ako každý iný. A predsa mi v hlave stále niečo bzučalo.
Na dnešnej skupinovej terapii som povedal, že už nemám myšlienky na odchod. Povedal som to, pretože som to cítil ako niečo, čo by sa malo povedať. Možno som to povedal aj preto, že som si chcel veriť, že to tak je. Ale keď som si večer sadol k denníku... musel som byť k sebe úprimný. Tá myšlienka tam bola. Znovu sa objavila, potichu, nenápadne, ako tieň.
Nie však taká, ako v prvých dňoch, keď som bol plný odporu, nervozity a zúfalstva. Nie tá spaľujúca túžba zdupkovať a už nikdy sa nevrátiť. Teraz je to iné. Jemnejšie. Skôr ako tiché šepkanie domova – tej postele, toho ticha, tých vecí, čo čakajú a stoja, zamrznuté v čase. Chýba mi pohodlie. Chýba mi pocit, že som niekde, kde to poznám. Nie preto, že by som chcel liečbu prerušiť. Nie preto, že by som neveril, že má význam. Práve naopak – viem, že má. Lenže niekedy človeka len zvalcuje obyčajná ľudská túžba byť niekde, kde mu nie je tak stiesnene.
Čím dlhšie som tu, tým viac mi dochádza, že mimo týchto múrov sa život nezastavil. Veci sa nehýbu. Alebo sa hýbu bezo mňa. A niektoré problémy sa hromadia. Už by som ich chcel riešiť. Ale nemôžem. Nie ešte. Najskôr musím vyriešiť seba. Dať dokopy toho človeka, čo sa pozerá do zrkadla. Lebo ak sa vrátim príliš skoro, všetko sa môže zrútiť znova.
Dnes som si tiež prvýkrát uvedomil, že skupinové terapie mi začínajú byť vzdialené. Nie preto, že by som ich znevažoval. Každý má svoju cestu a svoj spôsob. A to, že niekto iný prežíva niečo ťažké, môže byť dôležité a poučné. Ale pri hodnotení ostatných – pri tom známkovaní, nastavovaní zrkadla, výčitkách či pochvalách – cítim, že už necítim. Ich aktivity nesledujem. Nezaujíma ma, kto koľko číta, koľko pracuje, ako sa snaží. Nie preto, že by som bol arogantný. Ale preto, že nemám energiu zameriavať sa na druhých.
Možno to nie je odmietnutie, možno je to len posun do vnútra. Počúvam seba. Rozmýšľam nad sebou. A možno práve to je ten moment, keď liečenie začína byť skutočné. Nie vo chvíli, keď o tom hovoríš, ale keď vnímaš seba v tichu. Nie cez slová druhých, ale cez vlastné mlčanie. Vypĺňam si čas, jasné – no čas už neprežívam len ako povinnosť. Ten čas vo mne pracuje.
Počúvam príbehy ostatných. Niekedy si poviem, že dopadli horšie. Niekedy sa pristihnem, že ich osudy sú ako moje zrkadlo. Niekedy mi napadne, že možno som tu už dávno mal byť. A inokedy... že som tu vôbec nemusel skončiť.
Ale som tu. A to je fakt. A hoci si ešte stále kladiem veľa otázok, na tú hlavnú odpoveď poznám: Zostať. Dokončiť. Nezastať.
- JK -