Deň 15. V tieni vlastného hnevu

Štvrtok.

Nie slnko, nie vtáky, nie pokoj. Ale ten tlak. Ráno ma zobudil ten známy, starý, úporný tlak. Nie je to strach, hoci sa tak tvári. Nie je to smútok, hoci má rovnakú váhu. Je to skôr neurčitá predtucha, že sa niečo zlomí – možno vo mne, možno vo svete okolo mňa. Alebo ešte horšie – v oboch naraz.Na ranné stretnutie s terapeutom som šiel s ťažkou hlavou a ešte ťažším srdcom. Terapeut, s ktorým som si za tie dni vybudoval aký - taký most, mi povedal niečo, čo znelo rozumne – možno až príliš rozumne, akoby to ani nepatrilo do tohto sveta."Po liečbe by si mohol pokračovať s terapiou pokračovať. Skutočne. Vyhľadať psychoterapeuta a pokračovať aby si dokázal zvládať svoj hnev. Pomôžem ti nájsť niekoho v tvojom okolí."Prikývol som. Nie z vnútornej istoty, ale skôr z poznania, že ak niečo rýchlo neurobím, raz sa stane niečo, čo už nebude možné vziať späť. Mám v sebe čosi temné. Neviem to pomenovať, ale cítim, ako sa to hýbe. Ako to škrípe zubami.Doobedie nebolo pokojné. Bolo to jedno z tých doobedí, keď sa vnútorný boj mení na fyzickú únavu. Zovreté päste, zatnutá čeľusť, zrýchlený dych. Všetko kvôli nim – dvom mužom, rómom, ktorí boli v liečebni "súdne". Na liečebný proces sú často odsúdení aj ľudia, ktorí spáchali trestný čin pod vplyvom návykových látok. A my sme na oddelení mali tých dvoch. To, čo vo mne spustili. Ich príbeh – alkohol, násilie voči svojej rodine, ktoré neskôr otočili aj na policajtov – sa do mňa zaryl ako hák. Znova sa vo mne rozliala zloba. Byť s nimi na oddelení ma akoby dávalo na ich úroveň čo vo mne vzbudzovalo...nie nenávisť, nie vedomý odpor. Skôr živočíšna reakcia, ktorej sa bojím. Ktorá nie je intelektuálna, ale emocionálna. Inštinktívna. Mal som potrebu povedať niečo, niečo tvrdé, niečo kruté. Nie preto, že by som chcel ublížiť – ale preto, že ten tlak sa musí niekde uvoľniť.Mal som čo robiť, aby som to udržal vo vnútri. Tá výbušnosť vo mne je ako granát bez poistky.Nakoniec ma zachránila monotónnosť práce. Pracovná rehabilitácia – rytmus, úkony, ktoré mi nedávali priestor myslieť. Bol to ako tichý zvon, ktorý utíšil môj vnútorný chaos. Aspoň na čas.Popoludňajšia terapia bola ďalšou skúškou. Jeden z pacientov spomenul úžerníkov. Normálna téma. Ale nie pre mňa. Nie teraz.Všetky moje dlhy sa v tej chvíli prebudili, akoby mali vlastné telá a šepkali mi do uší, že keď sa vrátim domov, budú na mňa čakať. Ako dravce, čo necítia zľutovanie. Ako tiene, ktoré nikdy neodídu.Opäť som musel vynaložiť úsilie. Udržať sa. Nespadnúť do tej paniky. Do toho strachu, že sa svet nezmení, hoci sa snažím.A tak som si povedal: Nie. Som tu kvôli inému. Kvôli sebe. A to musím najprv vyriešiť.Ale tá predstava reality za múrmi liečebne je ako hmla – hustá, studená a plná pascí.A potom – akoby nestačilo – ma popoludní zavolal sám pán primár.Jeho kancelária je v časti, kam normálne nechodíme. Zakázaná zóna. Tam, kde bývajú ženy. Kráčať tam je ako prekročiť čiaru. A každý krok sprevádza napätie.Vošiel som. Sadol si. Ja som sa posadil tiež. Neponúkol mi miesto, ale ja som to nepotreboval. Ticho bolo husté. A potom začal.Nie o hazardných hrách. Nie o terapii. Ale o mne. O mojej xenofóbii. O výbuchoch. O tom, že som nebezpečný.Hovoril pokojne. Takmer až klinicky. Ale v jeho očiach som cítil, že vie viac, než hovorí.Nevedel som, čo povedať. A tak som mlčal. Lebo ak nevieš pomenovať, čo sa v tebe deje, ako o tom môžeš hovoriť?Spomenul, že mu volal môj tatino. Prečo – nepovedal. Možno sa len chcel uistiť, že "poslúcham". Alebo ho niečo trápilo. Alebo – a táto myšlienka ma bodla – že sa bojí. Že sa bojí, čo raz spravím.Cítil som sa ako malé dieťa, ktoré chytili pri krádeži jabĺk. A zároveň ako muž, ktorý sa topí a niekto mu hodil lano.Celý deň som si kládol otázku: Prečo som vlastne tu? Kvôli hazardu? Kvôli hnevu? Kvôli nenávisti?Alebo je to len súbor dôsledkov, ktorých príčinu ešte nepoznám?A možno – práve to je odpoveď. Že neviem. Že musím zistiť.Večer, keď som si kontroloval denník, našiel som odkaz od terapeuta: "Prajem pekný víkend, Jakub."Pousmial som sa, tak pánko ma predĺžený víkend, možno s rodinou. A my? Sami so sebou.

Chvíľu som ešte hľadel do čierňavy za oknom a spracovával emócie z dnešného dňa. Zisťujem, že hnev nie je len emócia. Je to systém, v ktorom som bol od malička, ktorému som sa sám prispôsobil, ktorý som si sám vytvoril a ktorý teraz musím rozbiť.

Moja xenofóbia nie je niečo, na čo som hrdý. Je to tieň, ktorý som si roky niesol za chrbtom, lebo som sa neodvážil pozrieť mu do očí.A tak zisťujem, že liečba nie je len o odvykaní od závislosti. Je to odvykanie od samého seba – od verzie, ktorú som dovolil vyrásť v hneve, bolesti a strachu.