Deň 14. Dvere, ktoré sa (ne)otvárajú

Dnes je štrnásty deň. Streda. A niekedy mám pocit, že každý deň tu má svoj vlastný zvuk. Dnes to bol zvuk vnútornej ozveny. Tá tichá, neodbytná otázka, ktorá sa mi prehrávala v hlave znova a znova: Čo tu vlastne robím?Prešlo už takmer štrnásť dní. Dva týždne, ktoré nie sú málo, ale ani veľa. A ja sa cítim, akoby som sa vrátil na štartovaciu čiaru. Ako keby som znova stál pred tou bránou, cez ktorú som pred dvoma týždňami vošiel, len s tým rozdielom, že tentoraz viem viac… a predsa menej rozumiem. Nie som ten istý, čo prišiel. Niečo sa vo mne zmenilo. Každý deň mi niečo dal – poznanie, pád, hnev, smiech, zmätok, ticho. Ale dnes bol opäť deň, kedy som pocítil túžbu – túžbu odísť.Nie utiecť. Nie zdrhnúť s krikom alebo teatrálne tresnúť dvermi. Ale ak by mi ich niekto otvoril, ak by mi niekto z mojich blízkych – nie hocikto, ale niekto, komu verím, niekto z rodiny – povedal: Choď. Skús to. Môžeš. — možno by som naozaj odišiel. Možno by som si povedal, že to zvládnem aj sám. Možno by som si nahováral, že to stačilo. A predsa… predsa cítim, že práve v tom momente ak by tie dvere otvárala rodina, by som asi zostal. Práve vtedy by som možno vedel, že mám dôvod zostať.Táto myšlienka vo mne bojovala so zvláštnym druhom frustrácie. Nešlo len o únavu, ani o chuť to vzdať. Bol to ten typ frustrácie, ktorý sa ti zahryzne do hrude a tlačí ťa zvnútra, pretože si sa tak veľmi snažil. Lebo si sa držal pravidiel. Lebo si nerobil hlúposti. Lebo si bojoval so sebou, so systémom, s myšlienkami. A potom… príde čierny bod. Za čo? Za minútu navyše pri telefonáte.Za ten jeden rozhovor s mojou sestrou Eliškou, ktorý pre mňa veľa znamenal. Niečo, čo konečne znelo normálne, ľudsky. Nie výsluch. Nie terapia. Nie pokus o výchovu. Len hlas, ktorý ma pozná, ktorý ma chápe. Rozprávali sme sa o mojich výsledkoch z psychotestov. Prvýkrát som to vyslovil nahlas. Povedal som jej to. A ona mi s kľudom odpovedala: "To ja už dávno viem." A v tej chvíli ma to úplne zarazilo. Mňa to ešte len dobehlo – tie slová, tie výsledky, tie pomenovania toho, čo som celý život nevedel vysloviť. A ona to už vedela. To ticho po tej vete vo mne zostalo ešte dlho.A potom ten čierny bod. Za to, že som si dovolil byť o chvíľu dlhšie človekom. Za to, že som sa nadýchol. Za to, že som možno niekomu ukradol minútu. Možno ma nabonzoval. Možno mu to pripadalo nespravodlivé. Ja to chápem. Ale ten pocit… ten bod mi nepripomínal chybu. Pripomínal mi skôr to, že moje úsilie – to denné prehĺtanie hnevu, zvládanie situácií, držanie sa v režime – nemá váhu, lebo stačí jedno "zakopnutie". A všetko dobré sa zmaže ako krieda z tabule.Nie, nešlo o ten čierny bod. Išlo o to, že som mal pocit, akoby na mojej snahe nezáležalo. Že aj keď sa držím, aj keď sa nepoddám, stále môžem byť videný ako ten, čo "nedodržal pravidlá". Ako niekto, kto si to nezaslúži. A to bolí. Nie preto, že by som sa chcel obhájiť. Ale preto, že som konečne začal veriť, že niečo robím správne.
Dnes zaznela ešte jedna zaujímavá vec. Na terapii. Terapeut spomenul, že by som mohol využiť čas tu, na terapiu zameranú na prácu s mojou agresivitou. Moja prvá reakcia nebola obranná, ani vzdorovitá. Bola to úvaha. V denníku som sa ho pýtal, kde by som sa na takú terapiu mohol prihlásiť. A on mi odpísal – zajtra sa porozprávame. A dodal: "Všetko bude v poriadku, ak nebudete piť, nebudete sa biť, a budete sa po liečbe správne doliečovať."Zostal som sedieť s tým odkazom v hlave. A premýšľal som: možno práve o to ide. Možno celé tie dvere, o ktorých snívam, ktoré si predstavujem ako cestu von… nie sú riešením. Možno nejde o to, či ich niekto otvorí. Možno ide o to, že ich sám neotvorím, kým nebudem pripravený.Lebo ozajstné zotrvanie je odvaha.Zotrvávať v mieste, kde to bolí. V systéme, ktorý ťa nie vždy chápe. V pocite, že tvoje úsilie nie je vidieť. A predsa veriť, že má zmysel.Dvere sa raz otvoria. Ale možno nie vtedy, keď po tom túžim. Možno sa otvoria až vtedy, keď pochopím, že ich nepotrebujem otvárať, aby som bol slobodný.

- JK -