Deň 12. Prvý telefonát

Večer na oddelení prichádza vždy pomaly. Ako súmrak, ktorý nesvieti, len dusí. Po večeri sa chodba, ktorá inokedy rezonuje tlmenými rozhovormi a šuchtaním papúč, mení na tichý koridor očakávania. Všetci vieme, že sa blíži čas, kedy sa môže ozvať svet tam vonku. Tých pár minút po osemnástej sa stáva takmer posvätnými – každý čaká, či práve jeho meno zaznie v tých sterilných priestoroch. Telefónne volania boli prísne regulované – desať minút. Nie viac. A ak niekto pretiahne, nie je potrestaný on, ale ten, čo zapisuje. V týchto detailoch bola krutosť našej novej reality.Telefón, ten jediný spoj s vonkajším svetom, ležal na stole na konci chodby. Stál tam ako socha v chráme – obyčajný, pevný, plastový prístroj, ale dnes z neho sálal oheň. Vedľa neho dve staré fotelky, mierne prepadnuté, prepotené stopy cudzích tiel v podrúčkach, a stôl s ceruzkou a zápisníkom, do ktorého zapisovač značil mená, časy a poznámky. Nikto sa nesmel zdržať dlhšie, než bolo dovolené.Keď zaznelo moje meno, prudko mi podskočilo srdce. Ako keď ti znenazdajky niekto podá do ruky kameň, čo zdanlivo váži len málo. Vstal som, kráčal tou chodbou ako cez tunel hanby, s každým krokom bližšie k niečomu, čo som chcel aj nechcel zároveň.Posadil som sa do fotelky na pravej strane, tá mala menej potrhané čalúnenie. Zodvihol som slúchadlo. Chvíľu som počúval len ticho. A potom zaznel ten hlas. "Ahoj, Jakub..." – mamina. Tá kombinácia mäkkosti, istoty a súcitu v jej hlase ma celkom rozložila. V tom slove bolo domáce svetlo, vôňa nedeľnej polievky, pocit, že niekam patrím... a zároveň desivé zrkadlo všetkého, čo som zničil.Rozprávala potichu, tak, ako vždy, keď nechce, aby niekto vedel, že trpí. Snažila sa mi povedať, že stoja pri mne. Že ma majú radi. Že tomu rozumejú. Ale každé jedno takéto slovo ma škrabalo vnútro ako drôtenka. Cítil som sa ako parazit. Ich láska sa ma nedotýkala ako útecha, ale ako výčitka. Lebo oni mi pomohli. Pomohli mi znovu, a znovu, a ešte raz. Vyplatili najhorúcejšie splátky – tie, ktoré hrozili katastrofickými úrokmi. Nesplatili všetko. Ani nemohli. Ale urobili, čo sa dalo. A ja? Ja som zatiaľ sedel na posteli v nemocnici, za bielymi stenami, bez možnosti niečo urobiť.Tá vina – dusivá, hustá, neznesiteľná – mi sedela na krku ako pytliacky pes. Nedokázal som sa nadýchnuť. Chcel som mamime povedať, ako veľmi ma to mrzí. Ale nezvládol som to. Slová ostali v krku a menili sa na pálenie v očiach.Potom mi povedala aj o tom, že sa to už rozšírilo v rodine. Širšej. Vraj sa pýtajú, ako je to možné. Vraj nerozumejú. Vraj sa čudujú, že si to moji rodičia nevšimli. Vtedy ma niečo zlomilo. Zasiahlo ma to tvrdo a bez varovania – predstava, že teraz ukazujú prstom aj na nich. Že mamina a tatino, ktorí ma zachraňovali, možno čelia posmechu, hnevu, výčitkám. Nie za to, čo urobili, ale za to, čo som neurobil ja. Cítil som, že som nielen zničil dôveru ich vo mňa, ale možno aj ich pozíciu v očiach vlastnej rodiny.A potom to najhoršie. Hlas jej ochabol ešte viac, zlomil sa. Povedala, že jeden z mojich "kamarátov", ktorému som dlhoval peniaze, povedal, že ma zmláti. Vraj neverí, že som na liečení. Myslí si, že ma rodičia len niekam odpratali, že sa skrývam ako zbabelec. Vraj sa mi vyhráža.Ten moment bol ako úder. Nie preto, že by som sa bál. Nebál som sa. Ale kvôli tomu, čo to znamenalo. To priateľstvo, ktoré trvalo roky – možno nie dokonalé, ale predsa naše – sa rozpadlo na popol. A možno to nikdy ani priateľstvo nebolo. Možno boli peniaze tou niťou, ktorú som pretrhol. Ale bolelo to. Nielen strata, ale aj to, že ten človek mi už nedal šancu. Nerozumel, že som padol. Že bojujem. Len nenávisť a hnev.Desať minút sa minulo. Bolo to rýchle, nemilosrdné. Slúchadlo cvaklo naspäť na miesto a ja som ostal sedieť. Dlane spotené. Myseľ rozožratá strachom, výčitkami a smútkom. Ďalší pacient už stál za mnou, čakal. Postavil som sa, ani som sa neospravedlnil. Len som sa vrátil do izby.Sadol som si na posteľ. Zaboril si hlavu do dlaní a chvíľu len ticho sedel. Bez pohybu. Cítil som, ako sa mi v očiach derú slzy, ale nevyšli. Nie preto, že by som sa hanbil. Ale preto, že som si ich akosi ani nezaslúžil. Cítil som sa úplne prázdny. Ako studňa, ktorá sa sama vysušila.A vtedy som pochopil. Aj ten krátky kontakt s realitou – len desať minút – vie roztrhnúť zdanlivo pevnú ilúziu pokoja, ktorú tu denne živíme. Cítil som, že každé odpútanie od tohto miesta ma paradoxne ešte viac uzemní. Vykáže mi rany, ktoré som spôsobil, a pripomenie mi, že sa k nim budem musieť jedného dňa vrátiť. Už nie ako zúfalec, ale ako niekto, kto sa rozhodol zmeniť.

Niekedy nás najviac nezabíja bolesť zo straty, ale to, čo sme stratili ešte skôr, než sme si to uvedomili. A možno práve preto potrebujeme ticho. Aby sme znova začali počúvať, kto vlastne sme – bez všetkého, čo nás rozptyľuje, klame a kŕmi ilúziou.

Poznámka terapeuta po kontrole denníka:

Preto treba poctivo pristupovať k liečbe, Jakub. Inak si rozhodíte život. A pozor na alkohol.