Deň 10. Víkendová utópia

Ráno som sa prebudil do ďalšieho dňa v tomto zvláštnom svete, ktorý mi stále pripadal ako niečo medzi trestom a terapiou. Sobota – druhý víkend na Prednej Hore, druhý víkend v znamení nudy a opakujúceho sa cyklu, ktorý ma pomaly ubíjal. Nikdy som nemal rád stereotyp. Rád som mal vo veciach systém, ale nie ten, ktorý ma dusil, ktorý mi diktoval, kedy mám vstať, čo mám jesť, s kým sa mám rozprávať a kedy mám mať voľno.Víkendy tu znamenali viac voľného času, a paradoxne, menej voľnosti. Vonku bolo pochmúrne, šedé mraky viseli nízko nad budovou a v areáli sa rozprestierala zvláštna atmosféra. Všetci sme vedeli, že sme tu, lebo sme to niekde poriadne pohnojili, ale zároveň sme si to nechceli priznať.Dnešný deň mal spestriť pingpongový turnaj. Nebola to moja disciplína. Nikdy som nehrával pingpong, nebavil ma, ale keď sa niekde naskytne súťaž, som tam prvý. Mám v sebe ten oheň, tú neustálu potrebu vyhrávať, byť lepší než ostatní. A tak som sa prihlásil. Nie preto, že by som túžil po hre, ale preto, že som odmietal sedieť a sledovať, ako sa iní bavia.Turnaj sa odohrával v telocvični v spodnej časti budovy, kde sa naťahovali siete cez staré, poškriabané stoly. Steny mali vyblednutú farbu, ako keby si aj ony prešli nejakou liečbou. Atmosféra bola zvláštna – niektorí brali turnaj ako príjemné rozptýlenie, iní ako niečo, na čom im záležalo viac, než by si pripustili. A ja? Ja som sa ocitol niekde medzi.Prvé zápasy som prehral s úsmevom na tvári. Veď je to len hra, no nie? Upokojoval som sa. Ale niekde vnútri to vo mne vrie. S každou prehrou sa ozývala tá stará, známa frustrácia. Tá, ktorá ma kedysi viedla k tomu, aby som riskoval viac, aby som naháňal stratené stávky, aby som mal pocit, že ešte niečo kontrolujem.A potom prišiel zápas, ktorý mi rozvibroval vnútro tak, že som mal pocit, že vybuchnem. Hral som proti chalanovi – rómovi, s ktorým som si nikdy nevedel prísť na meno. Nikdy sme si nepadli do oka. Možno za to mohli rozdiely, možno len to, že sa mi na ňom niečo nezdalo. Možno to bola čistá, pudová nevraživosť, ktorú som si pestoval od malička a v tomto životnom období gradovala. Moje neúspechy v živote, pády a sklamania zo seba samého som musel predsa na niekoho zvaliť, no nie?Začali sme hrať. Pingpongový stôl sa stal bojiskom. Loptička lietala rýchlo, pálky svišťali vzduchom. A ja som cítil, ako sa vo mne niečo prebúdza – ten starý, dobrý súťaživý duch, ale zároveň aj niečo temnejšie. Niečo, čo bolo hlboko vo mne a čo som vždy potláčal.S každým jeho bodom som cítil, ako sa mi v žilách rozlieva hnev. Zvieralo mi čeluste, prsty na rukoväti pálky mi beleli. Nebola to len prehra – bol to spôsob, akým sa na mňa pozeral. Akoby čakal, že sa rozčertím. Akoby čakal, že prehrám nielen hru, ale aj nervy.A v tom momente sa mi v hlave prehnala myšlienka – len tak pustiť pálku, vrhnúť sa na neho a vrátiť mu všetko, čo som v sebe dusil. Nie len túto prehru, ale aj hnev na celý môj život. Tá živočíšna potreba ukázať mu, že ja som silnejší, že ja si to nenechám. V hlave som videl tú scénu – ako by som do neho strčil, ako by sme sa prevrátili cez stôl, ako by som si na ňom vylial všetko, čo ma tlačí.A možno, keby sme neboli v tomto ústave, možno by sa to tak aj skončilo.Lenže ja som len stál, s pálkou v ruke, a potláčal tú temnú stránku, ktorá sa vo mne snažila dostať na povrch. Potláčal som niečo, čo sa možno vo mne budovalo roky, možno od detstva, možno z rozhovorov, z ktorých som si zobral len to, čo mi vyhovovalo. Možno to bola len frustrácia.Napokon loptička dopadla poslednýkrát. Hra skončila.Prehral som.Nevedel som, čo mám robiť. Mal som chuť rozbiť tú pálku, rozbiť stôl, rozbiť celý ten posratý svet okolo seba.Ale neurobil som nič. Len som položil pálku a odišiel.Vyšiel som von. Zhlboka som sa nadýchol chladného vzduchu. Ten turnaj ma sklamal, no dnes bolo ešte čosi čo ma vnútorne škrelo. Posledný deň hokejovej sezóny v Bánovciach.A to ma bolelo viac než akákoľvek prehra v hlúpom pingpongu.Hokej je moja vášeň. Moja droga. Ten pocit, keď vkĺznem na ľad, keď cítim puk na čepeli hokejky, keď sa rozbehnem, keď vystrelím a trafím bránu – to je niečo, čo mi dáva zmysel. To je môj svet. A dnes, práve dnes, keď som tu zatvorený medzi štyrmi stenami tohto liečebného ústavu, moji kamoši ukončovali sezónu. Bezomňa.Vnútorne umieram. Lebo ak nemôžem hrať hokej, som len polovičný.A možno to je ten problém. Možno sa príliš upínam na veci, ktoré mi dávajú zmysel, a keď ich stratím, neviem, kým som. Možno preto som spadol do závislosti – lebo som hľadal niečo, čo ma naplní, keď nemám okolo seba veci na ktorých mi záleží. Možno preto som tu. Možno práve dnes, v tento desiaty deň, mi dochádza, že problém je v tom, že neviem, čo robiť, keď stratím veci, ktoré ma napĺňajú.Postavil som sa k stene, ktorá oddeľovala areál od okolitého sveta. Chvíľu som tam len stál, dýchal a počúval ticho. Možno som práve prehral turnaj. Možno som práve prišiel o sezónu. Možno som práve zistil niečo o sebe, čo som doteraz nechcel vidieť.A možno je to celé v poriadku.Možno sa človek musí najprv rozpadnúť, aby sa mohol poskladať nanovo.A možno raz príde deň, keď sa vrátim na ľad a budem vedieť, že nie som len hráč, nie som len človek, čo potrebuje vyhrávať. Možno raz príde deň, keď budem vedieť, že som viac než moje výhry a prehry.Možno. Ale zatiaľ sa musím naučiť prehrávať.

- JK -