Cesta za snom, ktorý sa zmenil na prebudenie

Liečba na Prednej Hore bola mojím posledným útočiskom. Miesto, kde sa človek učí znovu dýchať, znovu veriť a hlavne – znovu žiť. Všetko tam malo svoj rytmus. Raňajky, skupinové sedenia, prednášky, športy, ticho. Ticho, ktoré bolo niekedy hlučnejšie než najväčší krik. Ticho, v ktorom sa človek musel postaviť zoči-voči všetkému, čo si predtým zakrýval výherným lístkom alebo tiketom.Jedného večera, keď sme s Ivanom – spolupacientom, ktorého pavužujem za spriaznenú dušu v tom istom bahne stávkovej závislosti – sedeli v konšpiračnej izbe, objavil sa Miroslav. V očiach mal pokoj, aký sme my ostatní už dávno nepoznali. Pôsobil vyrovnane, rozvážne, akoby mal odpoveď na všetko, čo nás ešte len trápilo. Jeho slová zneli ako ponuka z iného sveta – práca v Holandsku. Čistenie lešení, apartmány, nadštandardná mzda. Vraj len pre kamarátov. Pre tých, čo vedia, čo je to dno. Pre vyvolených.Bolo to príliš dobré na to, aby to bola pravda. Ale práve preto sme tomu chceli veriť. Ja som tomu potreboval veriť.Začal som si počítať, ako rýchlo splatím dlhy. Koľko mesiacov mi stačí na nový štart. Odídem z Bánoviec, zmiznem zo starého života, stratím sa z radaru všetkých, ktorí ma spájali s hanbou a prehrami. Budem ďaleko. A hlavne – budem s Ivanom. Nebudem v tom sám.Keď sa táto novina rozšírila po oddelení, nasledovali reakcie ako lavína. "Gambler – gamblerovi nikdy neverí!" varovali terapeuti. "Je to manipulátor, možno klame aj tam, kde nemusí." My sme však len mávli rukou. "Veď sme tu spolu. Prešli sme si peklom. Prečo by nám klamal?"Po prepustení sme sa stretli v Brezne s jeho zástupcom. Pár slov, pár inštrukcií, cestovné lístky v mobile. Autobus z Trenčína, prestup v Prahe, smer Rotterdam. V ušiach nám znela nádej, v srdci sme niesli nový cieľ. Počas cesty som ukazoval Ivanovi miesta: "Tuto som už bol." Spomínal som na časy, keď som jazdil ako šofér dodávky naprieč Európou. Holandsko mi nebolo neznáme. A predsa – tentoraz malo byť iné. Nový začiatok.Po vystúpení na obrovskej stanici som sedel na cestovnej taške, pozoroval cudzích ľudí a cítil som sa ako niekto, kto práve vstúpil do vlastného sna. Boli sme tu. Dokázali sme to. Smiali sme sa. Neverili sme, že to ide tak hladko.Ale sen sa rozplynul, ešte skôr než stihol nadobudnúť tvar.Auto, ktoré po nás prišlo, nás už počas jazdy zaskočilo. "Nebudete bývať spolu. Každý iný dom. Tri kilometre od seba." Stislo mi žalúdok. Niečo vo mne zaplakalo, no ešte stále som si hovoril, že to zvládneme.Po príchode ma čakalo niečo, čo sa ani zďaleka nepodobalo apartmánu. Holé steny. Komáre. Krvavé fľaky. Smrad. Dusno. Bez klimatizácie. A keď som otvoril okno, zistil som, že hneď pod ním je asfaltová strecha, z ktorej sálalo ešte väčšie teplo. Malá miestnosť sa menila na rozžeravený plech.V tom momente som pocítil zvláštnu kombináciu frustrácie, hnevu a sklamania. A v tej zmesi prišlo aj rozhodnutie. Neostanem tu. Nechám všetky veci v tej diere a idem za Ivanom. Po vlastných.Netušil som presne, kde býva. Len zhruba smer. Ale potreboval som vypadnúť a rýchlo sa rozhodnúť. Peniaze, ktoré by som minul čakaním sa už nemuseli vrátiť. A potreboval som jeho potvrdenie, že toto je celé zle. Že nie som blázon.Vyrazil som pešo. Bez mapy, bez navigácie. Po cudzom meste. Po uliciach, ktoré som nikdy predtým nevidel. Každý meter ma štval. Cítil som, ako sa mi nohy potia, slnko pečie na šiju. Hnal ma však hnev. A zároveň obrovské odhodlanie. Krúžil som, pýtal sa okoloidúcich, až som sa nakoniec dostal pred ten dom. Ivan otvoril. Jeho tvár mi potvrdila, že cíti to isté. Bol to pohľad, ktorý nepotreboval slová.Spolu sme si sadli a objednali online lístky na autobus naspäť. Mali sme šťastie – autobus čo nás doviezol šiel hneď späť už na druhý deň. Ale peniaze nám vyšli len po Prahu. Noc som strávil na zemi, v miestnosti, kde sa nedalo spať ani rozmýšľať. Len prežiť. Ráno som sa osprchoval, poďakoval a vybral sa späť po svoje veci.Spolu s jedným s obyvateľov - pomohol mi s vecami naspäť a orientovať sa v spojoch v MHD, sme sa vrátili do bytu, kde som nechal svoje veci. Všetko prebehlo mlčky. Zbalil som sa, sadli sme na hromadnú dopravu a odišli z miesta, kde sa mal začať nový život.V autobuse sme už nesnívali. Sedeli sme ticho. Holandské ulice sa míňali za sklom. Bol som prázdny. Smutný. Znechutený. A aj trochu hrdý, že som sa otočil včas.Po príchode do Prahy nás už nečakalo nič. Len suché rožky na stanici a mizerná nálada. Ale aj rozhodnutie. Ivan medzičasom vybavil brigádu v sklade v Kraľupoch nad Vltavou. Kontakt. Nádej. Cieľ.Pamätám si, ako som sedel na stanici, žul suchý rožok pretože na nič viac som nemal peniaze a počítal drobné, aby som si kúpil lístok. Dno. Ale tentoraz iné. Nezúfalé. Bolo to dno, z ktorého som sa už nechcel zahrabať nižšie. Už som nechcel len prežiť. Chcel som pochopiť.V Kraľupoch nás čakal ďalší boj – výpis z registra trestov, pošta, agentúra. Bol to chaos. Ale bol to náš chaos. A možno, to bol aj začiatok niečoho nového.Nie, nebola to holandská rozprávka. Boli to facky reality. Ale tie najtvrdšie lekcie niekedy prichádzajú práve vtedy, keď ich najmenej čakáme. A zabolia. Ale naučia.

Príbeh z Kraľúp nad Vltavou je však už osobitná kapitola...