Cena ticha

"Keď si myslíš, že ovládaš hru, už si ju dávno prehral." - JK -

 

Keď mi na účet prišla prvá výhra, cítil som sa neporaziteľný. Bol to len malý tiket, pár eur, ale ten pocit - ten pocit, že som našiel spôsob, ako poraziť systém - bol opojný. Stačilo sa trochu viac vyznať, sledovať štatistiky, analyzovať kurzy. Nebudem ako tí, čo prehrávajú. Ja budem vyhrávať. Keď prišli prehry trebalo to získať späť, a tak prišli narad pôžičky.Zo začiatku som si požičiaval peniaze na vymyslené účely. Prišiel som za kamarátom, tváril sa ustarostene a povedal mu, že mi práve strhli z účtu vysokú sumu za nejaký omyl v banke. Alebo, že som zle prepočítal splátku na notebook a teraz potrebujem rýchlo doplatiť chýbajúcu stovku, inak mi naskočia penále.Nikdy som si nevymýšľal zložité príbehy. Stačilo, aby zneli dôveryhodne. A keďže som sa vždy tváril, že to je len dočasné, že zajtra, najneskôr o týždeň im to vrátim, nevideli dôvod pochybovať. Priatelia mi verili, rodina ma mala rada. A hlavne, nikdy som si nepožičal veľa od jedného človeka. Radšej som si vypýtal menšie sumy od viacerých. Aby si to nikto nevšimol. Aby to nebolo podozrivé.Neskôr som našiel spôsob, ako od ľudí dostať peniaze tak, že boli ešte spokojní. O tom raz napíšem iný príbeh, pretože psychologické ťahy, ktoré som používal, boli sofistikované. Nikto netušil, že mi práve požičal peniaze, a ešte mal dobrý pocit, že si sám pomohol.Postupne som sa naučil klamať. Klamal som rodine, že nemám čas. Klamal som priateľom, že peniaze im vrátim čoskoro. Klamal som sám sebe, že všetko mám pod kontrolou.Najhoršie však bolo, keď sa klamstvá stali mojou realitou. Keď som už sám nevedel, kde je pravda. Keď som tvrdil, že mi niekto dlží, že banka mi zablokovala účet, že mi neprišla výplata, len aby som získal ďalšie peniaze na stávku. A potom prišli momenty, keď už nebolo odkiaľ brať. Telefón zvonil neustále. Správy sa hromadili."Kde sú moje peniaze?""Čo sa deje? Kedy mi ich vrátiš?""Ak do zajtra nepošleš, nepoznáme sa."Slová, ktoré v mojej hlave zneli ako sirény. Niekto písal vyhrážky, niekto bol zúfaly. Niekto ma rovno odpísal.Deň čo deň to isté. Ráno som sa bál pozrieť na mobil, pretože som vedel, že ma tam čakajú ďalšie otázky, ďalšie výčitky, ďalšie prosby alebo hnev. Cez deň som sa snažil vyhýbať ľuďom, ktorí mi požičiavali, ktorí mi verili. Pozeral som do zeme, aby som sa im nemusel pozrieť do očí. A v noci?V noci som sa konečne cítil voľný.Každý večer som sa tešil na ticho. Na ten krátky úsek dňa, keď už nikto nepísal, nikto nevolal, nikto neklopal na dvere. Boli to jediné hodiny, keď som mohol predstierať, že môj život nie je v troskách.Ale ráno vždy prišlo. A s ním aj realita.Jedného dňa som sa pozrel do zrkadla a nepoznal som človeka, ktorý sa na mňa pozeral späť. Oči prázdne, unavené. Tvár, ktorá kedysi patrila niekomu, kto mal sny, ambície. Dnes v nej nebolo nič, len strach. Strach z budúcnosti, strach z nového dňa.Vtedy som pochopil, že ticho, ktoré som si tak veľmi prial, nebolo skutočné. Bolo len krátkou prestávkou pred ďalšou vlnou chaosu. A že ak sa nezastavím, raz príde deň, keď to ticho nebude len na noc. Ale navždy.Závislosť však rástla a s ňou aj dlhy. Potreboval som viac. Tak som prešiel na pôžičky z banky. Tam to bolo jednoduché. Papier, podpis, peniaze na účte. Ale len do istého času.Keď banka odmietla dať ďalší úver, prišiel strach. Potom prišla panika a s ňou nebankovky. Peniaze, ktoré im nesmú dlho meškať. Peniaze, ktoré nájdu svoju cestu späť, aj keby vás mali z tej cesty odstrániť.To už som vedel, že som za čiarou. Že to nie je len hra, ktorú môžem kedykoľvek ukončiť. Už som nehral proti kurzom, ale proti času. Musel som niečo vrátiť, aby som dostal ďalšie peniaze, ktoré som zase hneď prehral. Kruh sa uzatváral a ja som sa v ňom točil ako vystrašená myš v pasci.A keď už nebolo odkiaľ brať, ostalo mi posledné miesto. Domov.Rodičia mi verili najviac. Nikdy by ma nepodozrievali. Tak som si to v hlave upravil na mnou tolerovanú hranicu, aby som sám sebe mohol klamať, že nerobím nič zlé...alebo aspoň - nič, až tak zlé... Veď si len vezmem trochu, a keď vyhrám, vrátim to späť. A keď to nevynde? Tak si vezmem ešte trochu. Veď raz to vyhrám, a potom dám všetko do poriadku.Lenže tá chvíľa nikdy neprišla. A peniaze sa míňali. V skriniach, v peňaženkách, v obálkach, ktoré si rodičia odkladali na horšie časy. Lenže ich horšie časy neprišli preto, že by sa im niečo stalo. Prišli preto, že som ich do nich dostal ja.A keď som sa jedného dňa postavil pred nich, konkrétne pred tatina, konkrétnejšie on predo mňa a videl v jeho očiach sklamanie, nebola to len hanba. Nebol to len pocit viny. Bol to moment, keď som pochopil, že už nemám nič. Že som stratil nielen peniaze, ale aj to posledné, čo mi ostávalo - dôveru.Vtedy mi došlo, že som celý čas nehral o výhru. Hral som o to, ako dlho dokážem unikať pred pravdou. A pravda ma napokon dobehla......

"Najprv stratíš peniaze, potom dôveru, a nakoniec sám seba. A to posledné je to, čo už nikdy nevyhráš späť." - JK -

Tento príbeh nie je výhovorka. Nie je ospravedlnenie. Nepíšem ho preto, aby ste ma ľutovali. Nepotrebujem a nestojím o váš súcit.A už vôbec nechcem, aby ste si mysleli, že hľadám pochopenie. Že sa snažím obhájiť, prečo som klamal, prečo som kradol, prečo som podviedol vlastnú rodinu. Nie je to otázka slabosti. Nie je to otázka zlých rozhodnutí. Je to závislosť. A tá vás zožerie skôr, než si vôbec uvedomíte, že niečo nie je v poriadku.Zo začiatku som bol obyčajný človek. Mal som kamarátov, mal som rodinu, ktorá mi verila. Nebol som zlodej. Nebol som podvodník. Nebol som troska.A dnes?Dnes by ste mnou opovrhovali. Dnes by ste povedali: "Takéto niečo by som nikdy neurobil." A ja by som sa nad tým len trpko pousmial. Pretože každý, kto si myslí, že má hranice, ich stratí vo chvíli, keď padne na dno.Hranice tu neexistujú. Nie v tomto svete.Najskôr si len požičiate, pretože potrebujete otočiť ten jeden tiket. Potom si požičiate viac, lebo už nemáte z čoho vrátiť prvú pôžičku. Potom si požičiate ešte viac, lebo ak prehráte, bude zle. A keď sa už nemáte kde otočiť, tak ukradnete. Najskôr málo. Veď si to len zoberiem a vrátim to. Nikto si to ani nevšimne.A potom si zrazu uvedomíte, že ste prekročili hranicu, z ktorej sa už nedá vrátiť.Že ste sklamali všetkých, ktorí vám verili.Že keď vám niekto povie "verím ti", je to už len prázdna fráza, ktorá nikdy nebude mať rovnaký význam ako predtým.Že keď vám niekto zavolá, už to nie je priateľský rozhovor, ale otázka: "Kedy mi vrátiš moje peniaze?"Že keď sa ráno zobudíte, prvé, čo urobíte, nebudú raňajky, nebude pohľad na slnko za oknom, nebude plán na nový deň. Prvé, čo spravíte, bude pohľad na mobil. Či neprišla správa. Či sa niekto nevyhráža. Či dnes nie je deň, keď vás to celé konečne dobehne.A ono vás to dobehne. Každého jedného. To vám gatantujem.Pretože keď raz vstúpite do tejto hry, už z nej neodídete ako víťaz. Neexistuje scénar, v ktorom vyhráte. Môžete si myslieť, že ste iní. Že vy to máte pod kontrolou. Že vy viete, kedy skončiť.Ale pravda je surová. V tejto hre je len jeden spôsob, ako skončiť – a ten si nevyberáte vy. Ten si vyberá vás.

Až keď stratíte všetko, pochopíte, že to najcennejšie ste stavili dávno predtým, než ste si to uvedomili.

- JK -