99. Prvé slová

Noc sa míňala pomaly. Ako tenká niť medzi dvoma svetmi – medzi tým, čo sa ešte mohlo stať, a tým, čo už nechceli zažiť znova. Oheň v jaskyni už len tlel. Po dňoch a nociach bdenia Marek sedel, opretý o chladný kameň, s Dorotinou rukou v dlani. Bolo ticho. Ticho, ktoré už nebolo desivé. Skôr únavné. Tiché ako dych, čo visí na vlásku, ale predsa ešte existuje.

Vonku sa prvé lúče slnka predierali cez palmové koruny. V jaskyni však vládlo šero. Šero, ktoré bolo svedkom Marekových najväčších obáv – aj jeho najväčšej nádeje.
A potom...
"Marek..."
Začul to ako sen. Ako ozvenu. Ako keby si to len vymyslel. Žmurkol. Naklonil sa k nej.
"Marek... ľúbim ťa."
Zachvel sa. Chvíľu sa ani nepohol. Potom, akoby prebudený z driemot, sa k nej nahol. Oči otvorené, dych prudký. Zbadal ju.
Dorota sa na neho dívala.
Nie tým prázdnym pohľadom posledných dní. Nie tými sklom potiahnutými očami bolesti. Ale tým známym, hlbokým pohľadom plným života. S drobným úsmevom. A so slzami.
Marekovi sa v sekunde stiahlo hrdlo. Nevedel, či má plakať, smiať sa, či sa len dotknúť jej tváre, aby sa uistil, že je skutočná.
"Dorota..." zašepkal. A pobozkal ju. Jemne. Na pery, ktoré konečne neboli ľadové, ale teplé. Slabé, no skutočné.
Potom sa čelom oprel o jej líce a usmial sa cez slzy.
"Vieš, ty si ma práve prebudila najkrajšie, ako to len ide. Ani sto východov slnka by sa nevyrovnalo tomu, čo si mi povedala."
"Si tu," šepkala ona. "Stále si tu."
"A budem. Kým dýchaš, dýcham aj ja. A keď prestaneš, ešte chvíľu budem dýchať za nás oboch."
Neodpovedala. Len sa jej pery znova usmiali. Jemne. Unavene. Ale už to nebol úsmev umierania. Bol to úsmev prežitia.
Marek sa rozhodol. Tento deň nebude o strachu. Bude o živote.
Zabalil ju opatrne do palmových listov a niesol ju opäť – ako už toľkokrát predtým. No tentoraz nie s panikou v hrudi, ale s hrejivou nádejou.
Vyniesol ju na pláž. Tam, kde sa piesok zohrieval pod nohami a vietor jemne hladil tvár. Položil ju na mäkkú podložku z listov. Slnko práve vychádzalo, prenikalo cez rannú hmlu a hladilo Dorotine líca.
"Nech slnko dodá silu tam, kde ja už nemôžem," povedal potichu.
Dorota privrela oči, oprela hlavu o listovú podložku a dýchala. Stále ťažko, prerývane. Ale bol v tom rytmus. Znovuzrodenie.
Marek nezaháľal. Vybral sa k skalám a čoskoro sa vrátil s dvoma krabmi. Zapálil oheň priamo na pláži, chránil ho kameňmi, sušil drevo, kým sa nerozprsklo do teplých jazierok svetla.
Z mušle spravil hrniec, do ktorého nalial vodu a pripravil vývar. Pridal zopár byliniek, čo nazbierali dávnejšie. Vôňa sa niesla po piesku, miešala sa s vôňou slaného vzduchu. Dorota sa pokúsila posadiť.
"Nie, nie," Marek hneď pribehol. "Ty len dýchaj. Zvyšok je na mne."
"Ale chcem sedieť. Aspoň trochu," zašepkala.
S jeho pomocou sa oprela chrbtom o väčší kameň. Vlasy mala spadnuté do tváre, ale oči… tie žiarili.
Jedli spolu. Pomalými sústami. Dorota každé sústo prehĺtala ťažko, ale s vďačnosťou. Každý dúšok vývaru bol ako kvapka života, ktorá jej znovu zalievala vnútro.
"Ešte stále chutí ako jazyk morskej príšery," zašepkala, keď prehltla posledné sústo.
"To je dôkaz, že sa uzdravuješ," povedal Marek a usmial sa. "Začínaš byť zasa drzá."
"Ešte chvíľu a znova ťa budem komandovať," usmiala sa unavene.
Deň plynul pomaly. Slnečné lúče dopadali na ich pokožku, napĺňali ich krehké telá teplom, akoby im chceli vliať všetko, čo im doteraz chýbalo.
Marek jej počas dňa čítal nahlas zo svojich spomienok. Hovoril jej, ako spolu stavali prístrešok. Ako spolu zabili varana. Ako sa smiali, keď Marek spieval. A Dorota len počúvala. Občas sa zasmiala, občas zatvorila oči, ale neprestala byť. Bola prítomná.
Podvečer sa slnko začalo skláňať. Vietor zjemnel, piesok sa ochladzoval.
Marek ju opäť vzal do náručia a pomaly ju odniesol späť do jaskyne. Uložil ju k ohňu, pritiahol suché listy a pritúlil sa k nej.
Tentoraz nebolo v jeho vnútri to vtieravé napätie, ktoré ho sužovalo posledné dni. Žiadna panika. Len únava. A vďačnosť. Obrovská vďačnosť.
Dorota už nespala ako predtým – bez pohybu, bez reakcie. Teraz spala ako človek. S rytmom dychu. S občasným pohybom prstov.
Marek ležal vedľa nej. Zovrel jej dlaň. A po prvýkrát za dlhý čas zatvoril oči nie preto, že musel, ale preto, že mohol. Pretože vedel, že svet sa ešte nezrútil. Že stále dýcha. Že ona dýcha.
Ticho v jaskyni už nebolo dusivé. Bolo liečivé.
A práve v tom momente, keď sa medzi bdením a snom začal prepadávať do spánku, ucítil to.
Jemné stlačenie jeho ruky.
Dorotina ruka.
Jej odpoveď.
Nie slovo. Nie výkrik. Len tichý dôkaz, že je s ním. Že tu ešte je.
Marek sa neusmial. Neotvoril oči. Len si tú chvíľu uložil hlboko do pamäti.
A nechal sa uniesť.
Do ticha. Do pokoja.
Do spánku.
- JK -