98. Ticho...

Marek sa zobudil ešte pred svitaním. Bolo to skôr precitnutie než prebudenie – to zvláštne bodnutie v hrudi, keď nevieš, čo ťa zobudilo, ale cítiš, že musíš otvoriť oči.
V jaskyni bolo ticho. Oheň už len tlel, no jeho slabé svetlo ešte osvetľovalo priestor, v ktorom ležala Dorota. Nehýbala sa.
Marek vstal. Ticho, takmer bez dychu, sa sklonil k nej. Jej dych bol slabý, no znateľný. Pulz pod tenkou pokožkou zápästia pomalý, ale stále tam. Na okamih len tak sedel a pozoroval ju.
A potom si všimol jej nohu. Už dávno sa na ňu nepozrel poriadne. Vždy bola až druhoradá popri všetkom ostatnom – kašli, horúčkach, delíriách. Teraz, v pološere, si k nej kľakol, roztvoril opatrne listy, ktorými bola prikrytá, a pozrel na ňu detailne.
Opuch sa ustálil. Koža zliezala z niektorých starých rán, pod ňou bola nová – ružová, živá. Rany sa hojili. A hoci zlomenina bola stále neviditeľná pod pokožkou, zdalo sa, že noha je v správnej osi.
"Vyzerá to… dobre," zašepkal.
Marek natiahol ruku a ukazovákom jemne pritlačil vedľa miesta, kde tušil líniu zlomeniny.
Dorotine pery sa sotva badateľne stiahli. Záchvev bolesti. Reakcia. Živá reakcia.
Usmial sa. Slabo. Ale úprimne.
"Si tu," zašepkal. "Ešte stále si tu."
Všimol si jej pery. Suché, popraskané. Vzal kokosovú nádobu s vodou, namočil prst, navlhčil jej pery, potom ich jemne pootvoril a nechal pár kvapiek stiecť do úst.
Zacítil jemný pohyb hrdla – prehltla.
"Dobre," povedal a pohladil ju po líci. "Teraz spi. Skús nabrať silu. Ja… sa hneď vrátim."
Zdvihol sa a prešiel k zadnej vonkajšej stene jaskyne. Tam, kde pred pár dňami začali skladovať drevo na vor. Z množstva zviazaných vetiev vytiahol jedno lano – dlhé, silné, zhotovené z lián. Ostatné ponechal na mieste, všetko ostalo tak, ako predtým. Len lano zmizlo.
Bez slova sa otočil, lano zrolované pod pazuchou. Vyšiel z jaskyne.
Cesta na vyhliadkovú skalu nebola dlhá, no každým krokom akoby hustla. Vzduch bol ostrý, premočený dažďom z posledných dní. Marek šiel s hlavou sklopenou, v tichosti, s lanom pevne v ruke.
Výstup mu trval kratšie než čakal. Možno preto, že telo poháňala myseľ. Možno preto, že na nič nemyslel. Len šiel.
Keď stál na vrchole, vietor ho okamžite objal – prudký, studený. Rukami sa oprel o kameň. Pozeral.
Horizont. Nekonečný. Oceán, tak pokojný, až pôsobil podozrivo. Žiadna loď. Žiadne lietadlo. Len prázdno. Dokonalá, nemenná prázdnota.
Marek tam stál dlho. Vietor mu rozfukoval vlasy, slaný vzduch mu drásal pery.
Povedal ticho, pre seba:
"Tuto by to bolo na sto percent isté."
A potom sa otočil.
Keď sa vrátil do jaskyne, deň už bol jasný. Slnečné svetlo prenikalo cez otvor, jemné, sivé, ale čisté.
Zohol sa k Dorote.
Nádoba s vodou bola prázdna.
Zastal. Pozrel na ňu. Stále spala. Ale jej pery boli menej suché. A v miske nezostala ani kvapka.
Usmial sa, takmer nebadateľne.
Pohladil ju po vlasoch.
"Ty malá zlodejka…"
Potom si sadol vedľa nej. Mlčal.
A s tým tichom, ktoré poznal až priveľmi dobre, len čakal.
- JK -