97. Ticho pred....

Tma v jaskyni bola hutná. Nie ako tá vonkajšia, ktorú si mohol pozrieť, ohmatať očami. Táto bola iná. Ticho, ktoré Marek cítil, sa lepilo na kožu ako vlhko po daždi. Ticho, ktoré neprinášalo pokoj, ale napätie. A každá minúta, ktorú strávil sediac pri Dorote, len zhusťovala tieň okolo neho.
Dorota nedýchala pravidelne. Jej hruď sa dvíhala iba občas, akoby sa telo márne snažilo presvedčiť samo seba, že má dôvod pokračovať. Oči mala zatvorené celý deň. Neprehltla ani kvapku vývaru, ktorý Marek pripravil z rias a zvyškov korienkov či krabov. Nepohla sa. Ani keď jej hladil vlasy, ani keď jej šepkal do ucha, ani keď jej priložil chladivý obklad na čelo.
Jej pery boli suché. Prasknuté. Takmer fialové.
Marek si kľakol k nej. Namočil prsty do kokosovej škrupiny s vodou a jemne jej navlhčil pery. Utrel ich tak, ako to robievala jeho mama, keď bol dieťa. Pomaly, opatrne, s úctou k bolesti. Dorota sa nepohla, no na chvíľu sa mu zazdalo, že sa jej mihli viečka. Ale možno to bol len klam svetla.
Natiahol ruku, kvapol jej na jazyk trošku vody. Len trošku. To jediné, čo vedel urobiť. Kvapku po kvapke, ako keby tým mohol zavlažovať jej slabnúci život.
"Ak môžeš… prehltni. Prosím," zašepkal.
Nič.
Sadol si vedľa nej. Kolená si pritiahol k hrudi. Lakťami sa oprel o stehná. Dlane si priložil na ústa, aby potlačil vzlyk. V hlave mu dookola hučalo len jedno: čo teraz?
Čas strácal význam. Hodiny neexistovali. Minúty boli večnosťami. Každý jej výdych bol momentom nádeje. Každý okamih ticha bol predzvesťou konca.
Zdvihol pohľad k stropu jaskyne. Kvapka vody spadla z malej škáry a rozpleskla sa na kameň. Príroda bola ľahostajná. Bolo jej jedno, či niekto dýcha alebo nie. A predsa... predsa tu bol, držal ju a bojoval so svetom, ktorý o nich vôbec nevedel.
Marek si zaboril tvár do dlaní.
Musíš prežiť, opakoval v duchu. Lebo ak ty nie… ja sa už nepostavím. Už sa nevrátim. Už nebudem nikto.
Pozrel na ňu. Plamene ohňa mierne poskakovali a štebotali svoj vlastný príbeh.
Vzduch páchol dymom, soľou a vlhkou zemou.
Dorotine ruky boli nehybné. Prsty, ktoré sa kedysi dotýkali mušlí, ktoré hladili Marekove ramená, ktoré ukazovali na hviezdy a rozprávali mu príbehy, teraz ležali bez pohybu. A on ich držal. A dúfal.
"Vieš…" začal, hlas mu znel, akoby sa bál narušiť ticho, "zajtra ráno… pôjdem na tú skalu."
Odmlčal sa. Nebola odpoveď. Ani pohyb.
"Pôjdem na tú vyhliadku, tú, z ktorej sme kedysi hľadeli na oceán. Možno tam… možno sa tam niečo zmení. Možno uvidím konečne loď. Možno len malý náznak záchrany. Alebo niečo. Hocičo."
Prešiel jej dlaňou po vlasoch.
"A ak uvidím hoci len čiaru na obzore… prídem späť. A poviem ti, že sa máme ešte na čo tešiť. Že to nie je koniec. Že ešte niekto príde. Ale ak nič neuvidím… aj tak sa vrátim. A budem ťa niesť. Zase. Kamkoľvek treba."
Jeho hlas sa lámal. Ticho v jaskyni ho obkľúčilo ako nepriateľ.
Vstal. Prešiel k vchodu. Vietor už nebol prudký, ale stále sa obúval do paliem. No obloha... tá bola jasnejšia než predtým. Mesačný svit prenikal cez oblaky, vytváral odrazy na vlhkých skalách, kreslil tiene na steny jaskyne.
Marek vyšiel von. Len na chvíľu. Potreboval dýchať.
Nadýchol sa slaného vzduchu. Niekde v diaľke zašumel oceán. Stále tam bol. Nezmenený.
Otočil sa späť do jaskyne.
Dorota ležala rovnako. Tieň jej tela sa miešal s tieňom stien. A predsa bola stredom všetkého. Jeho celého sveta.
Sadol si znova k nej. Zobral jej ruku. Priložil si ju k perám. Dlho tak sedel. Nič viac nerobil. Len ju držal.
"Ak budeš žiť…" začal, a hlas sa mu zachvel, "tak ťa každý deň zanesiem ku skale. Budeme sa pozerať na oceán a rozprávať si vymyslené príbehy. O lietadlách, čo preletia, a ktoré nás vezmú domov. A ak nezostaneme spolu navždy… tak aspoň dovtedy, kým raz nezaspíš a neprebudíš sa znova… ale v lepšom svete."
Zovrel ju ešte pevnejšie.
"Len… prosím… zostaň."
Noc sa začala lámať. Nie úplne. Ešte bola ďaleko od rána, ale cítil, že deň sa skončil. Ďalší. Prázdny. Tichý.
Jeden príbeh. Bez konca. Bez rozuzlenia. Bez odpovede.
A predsa sľúbil, že zajtra pôjde.
Na skalu. K horizontu.
Tam, kde sa stretáva oceán s nebom. Kde sa možno mihne iskra.
Iskra nádeje.
- JK -