96. Tieň nad dychom

Marek sedel pri nej. Nohy mal skrčené, ruky položené na stehnách, hánky biele od zovretia. Nepohol sa už hodiny. Len sedel. Počúval. Čakal.
Dorota nedýchala pravidelne. Jej hruď sa len občas slabo nadvihla, akoby sa telo rozhodovalo, či má ešte silu pokračovať. Viečka mala zatvorené. Neotvárala ich od rána. Tvár bledá ako vosk, pery popraskané, suché. Vlasy zlepené potom, ktorý nebol známkou horúčavy, ale zúfalej snahy tela bojovať. A to prehrávalo.
Marek si nedovolil ani mrknúť. Každé prerušenie pohľadu v ňom vzbudzovalo strach, že keď sa znova pozrie, už nebude vidieť pohyb. Už nebude počuť ten jemný, plytký nádych. Už nič.
"Dorota," zašepkal do priestoru, ale hlas mu zlyhal v hrdle. Nečakal odpoveď. Nepočul ju už dávno.
Napájal ju vodou, keď sa ešte dalo. Teraz už neprehĺtala. Teraz už ani neotvárala ústa. Telo jej ležalo bezvládne, len sem-tam sa chvelo, akoby sa ho dotkol tieň. Ten istý, čo visel vo vzduchu nad nimi.
"Prepáč mi to," povedal znova, tichšie. "Že som bol pomalý. Že som nevedel, čo robiť. Že som nemal viac odvahy... ísť hľadať lepšiu skrýšu. Ale nechcel som ťa nechať samú. Nikdy."
Slzy mu stekali po tvári bez toho, aby sa ich snažil utierať. Len mu tiekli. Za všetky nevypovedané vety. Za všetky sny, ktoré si s ňou začal kresliť na piesok. Za každú jednu iskru, ktorú v nej videl. A teraz... teraz tie iskry hasli ako plamene v daždi.
Zohol sa k nej. Položil jej ruku na srdce. Tenký pulz. Slabý ako pieseň v diaľke, ktorú vietor odnáša preč.
"Ak ma počuješ... len prosím, zostaň. Ešte chvíľu. Aspoň do rána. Potom môžeš ísť, ak musíš. Ale prosím... ešte chvíľu..."
Vzduch v jaskyni bol ťažký. Ako keby ho už ani nebolo dosť. Marek cítil, že sa začína dusiť tichom. Strachom. Samotou, ktorá sa už natiahla po jeho pleciach.
Natiahol sa k nej a objal ju. Telom, ktoré ho bolelo, ho chránil pred chladom. Čelom sa oprel o jej líce.
"Si to najkrajšie, čo som kedy našiel. A keby som ťa mal stratiť... chcem ti povedať, že som ťa miloval. Od chvíle, keď si sa na mňa prvý raz pozrela bez hnevu. Keď si ma začala volať menom, nie nadávkou. Keď si mi verila natoľko, že si mi dovolila ťa niesť. A teraz... teraz ťa nesiem znova. Len inak."
Ticho. Také ticho, že aj oheň sa akoby bál prasknúť. Slnko, ktoré sa počas dňa prebojovalo cez oblaky, už znovu klesalo. Svetlo sa láme. Tieň vchádza do jaskyne pomaly, ale isto. Zasúva sa do kútov, pod steny, cez medzery.
Marek cítil, ako sa v ňom niečo láme. Ako sa nádej mení na niečo krehké, tenké, priehľadné. Ale držal ju. Lebo to bolo jediné, čo mohol ešte urobiť.
"Pamätáš si, ako si mi povedala, že som tvoj príbeh?" zašepkal. "Tak ti sľubujem, že tento príbeh neskončí tichom. Nie takto. Nie v tejto jaskyni."
Dorota sa nepohla.
Zvnútra sa Marek zatriasol. Na okamih mal pocit, že sa zastavil svet. Ale potom... potom zaznamenal pohyb. Malý, jemný. Jej prsty sa pohli. Slabo. Ako keď list spadne na hladinu vody.
Nadýchol sa, prudko. Chcel veriť, že to nebola len náhoda. Chcel veriť v zázrak.
Ale v jaskyni sa medzitým rozhostil súmrak.
Tichý, pomalý, sivý.
Ako dych, ktorý ledva drží.
Ako posledná nota piesne, ktorú nedokončíš.
- JK -