94. Dych v plameňoch

Noc plynula pomaly, ticho narúšalo len praskanie ohňa a občasný zvuk, keď vietor zatriasol palmami za vchodom do jaskyne. Marek sedel vedľa Doroty, ktorá ležala zabalená v palmových listoch, hlavu opretú o jeho stehno. Jej dych bol plytký, takmer nepostrehnuteľný. Spočiatku si myslel, že spí. No potom začul kašeľ.
Tichý, drsný. Raz. Dvakrát. Potom znova.
Zamrzol. Neotočil sa hneď. Len zovrel pery, prehltol a pozrel do ohňa. Je to len následok dažďa, povedal si. Studenej noci. Vlhkosti, ktorá sa im dostala až pod kožu. Nič viac. Veď ráno sa zahreje, vývar z kraba pomôže, oddýchne si… a bude dobre. Musí byť.
Ale ďalší záchvat kašľa bol silnejší. Ostrý, ako nôž cez ticho. Jej telo sa trhlo, ruka sa kŕčovito zachytila palmového listu. A potom znova ticho.
Marek sa k nej sklonil. Pohladil ju po čele. Horúce. Príliš horúce. No nič nepovedal. Zovrel zuby a zostal sedieť, hladkajúc ju po vlasoch, akoby jeho dotyk mohol znížiť teplotu.
"Zajtra bude lepšie," zamrmlal, no hovoril viac sebe než jej.
Ráno neprišlo ako obvykle – nie so šumom vĺn, nie s lúčom svetla cez vchod do jaskyne. Prišlo ťažko. Ako niečo, čo sa predralo z temnoty s bolesťou a námahou.
Marek sa zobudil stŕpnutý, telo mal dolámané ako napnutý luk po výstrele. Hneď, ako otvoril oči, vedel, že niečo nie je v poriadku. Teplota v jaskyni bola rovnaká, oheň ešte tlejúci, ale… niečo sa zmenilo. Atmosféra. Vzduch.
Dorota sa nehýbala.
"Dorota?" zašepkal.
Odpoveďou mu bol chrapľavý výdych. Kašeľ. Tentoraz už nebol tlmený – bol surový, bolestivý, zúfalý. Ako keby sa jej hruď lámala pri každom nádychu.
Vrhol sa k nej. Tvár bledá, pery suché, ruky chvejivé. Keď jej priložil dlaň na čelo, horúčavosť ho zasiahla ako výčitka. Až ho zamrazilo.
"Dorota… Bože, ty horíš…"
Otvorila oči. Sklenený pohľad. Prázdny, neprítomný, ale aj tak sa pokúsila usmiať.
"Je mi… trochu chladno," zašepkala. Hlas mala ako vietor v prázdnej flaši – drsný, rozbitý.
Marek sa ovládol. Musel. Aj keď sa mu vnútri triasli všetky predstavy. Aj keď mu hlava kričala – nie, nie, prosím nie. Nie teraz. Nie tu. Nie ona.
"Zostaň ležať," povedal ticho. "Zohrejem ťa."
Pritiahol k nej všetko, čo mali – palmové listy, starú košeľu. Oheň obnovil takmer okamžite, naučil sa už ako. Tentoraz nešlo o jedlo. Išlo o ňu. O každý jej dych.
Celý deň prešiel ako rozmazaná fotografia plná strachu. Dorota mala triašku. V jednej chvíli sa chvela ako list vo vetre, v druhej horela tak, že jej telo bolo ťažké a mdlé. Marek jej dával piť – dažďovú vodu, výluh z rastlín, ktoré nazbierala Dorota pred pár dňami. Nepomáhalo. Ale neprestával.
"Musíš piť," šepkal jej do ucha, keď sa bránila. "To je tvoja armáda, rozumieš? Každý dúšok je vojak. Bojuje za teba."
Dorota sa slabšie zasmiala. "Ty si taký… hrozný básnik."
"A ty si moja najmilovanejšia pacientka," odpovedal.
Uvaril vývar – z koreňov, zo zvyškov rias, z bylín, ktoré už raz použili na žalúdok. Nechutil dobre. Ale bol teplý. A to stačilo.
Celý čas pri nej sedel. Obsluhoval ju ako kráľovnú. Keď si odpočinula, potieral jej čelo mokrým kúskom látky. Keď sa potila, hladil ju po chrbte, potichu jej spieval tú istú country pesničku. Tentoraz jemnejšie, hlbšie, akoby každé slovo mohlo nahradiť liek, ktorý nemali.
Ale strach ho neopúšťal. Držal sa ho ako tieň. Vedel, čo je prípadný zápal pľúc. Vedel, ako sa lieči. Vedel, že tu nemá nič z toho, čo potrebuje. Len oheň. Vodu. A svoju vôľu.
A aj tak sa nevzdal.
Večer, keď sa vietor znovu oprel o steny jaskyne, a Marek znova prikladal na oheň, Dorota otvorila oči. Boli červené, unavené, ale živé.
"Marek… ja sa… bojím."
Zastal. Sadol si k nej a vzal jej ruku. Studenú. Ale tá studená ruka stlačila tú jeho.
"Ja viem," povedal ticho. "Ale dovoľ mi byť tvojím oštepom proti tme. Dovoľ mi byť tvojím ohňom, tvojou prikrývkou. Vyliečim ťa, Dorota. Neviem ako. Ale vyliečim."
Usmiala sa. Tentoraz úprimne. Aj cez bolesť.
"Dobre," šepkala. "Ale len ak ma budeš držať celú noc."
"Držal by som ťa aj celý život," povedal bez rozmýšľania.
A tak ju držal. A tak pri nej sedel. Ako posledný strážca pred hranicou strachu.
Noc sa spustila pomaly. Ticho. A on vedel, že ich čaká dlhý boj. Ale aj tak verili. Pretože verili jeden druhému.
A niekedy… je to viac ako akákoľvek medicína.
- JK -