93. Svetlo cez listy

Svit začal len nenápadne. Ako keď niekto v diaľke rozsvieti sviečku za hrubým sklom. Dážď, ktorý celý čas dopadal na listy, sa pomaly menil na drobné kvapky, ktoré už viac kvapkali zo stromov než z oblohy. Mraky síce viseli nízko, ťažké a tmavé, no na obzore sa objavil úzky pás bledomodrej nádeje.
Marek otvoril oči skôr, ako sa dalo rozoznať, že je ráno. Telo mal celé stuhnuté, Dorota sa k nemu tisla, jej dych bol plytký, prsty chladné ako kameň. Objal ju pevnejšie.
"Dorota," zašepkal a pohladil ju po líci. Pomaly otvorila oči, unavené, ale vedomé.
"Už je ráno?" zamrmlala.
"Ešte nie celkom. Ale už neprší."
Zostali chvíľu ticho. Len dych, šumenie listov a ich blízkosť.
Potom Marek vstal, vystrel chrbát, ktorý protestoval každým pohybom. Otočil sa k Dorote, natiahol ruky a nežne ju zdvihol do náručia.
"A kam ideme?" spýtala sa ospalo.
"No domov," odpovedal a pobozkal ju do vlasov.
"Do jaskyne?" uškrnula sa.
"Presne tam. K našim suchým veciam, ohňu a… teplej krabej polievke. Ak chytím kraba, teda."
"Konečne nejaký plán, čo znie dobre."
Marek vykročil. No sotva spravil prvé kroky, neodpustil si: "Konečne štartujem. Možno sa pri tom nosení konečne zohrejem."
Dorota sa zasmiala, ale bol to slabý smiech. Noha ju bolela a Marek to cítil. Cítil každý jej stiahnutý dych, každé stuhnutie tela. Ale nič nepovedal. Len kráčal.
Cesta bola blatistá, pod nohami sa mu šmýkalo, sem-tam ho konár udrel do tváre, ale on neprestal. Každý krok bol ako výzva – pre telo aj pre vôľu.
"Vieš," začala Dorota, "keď sa vrátim domov… ak sa teda niekedy vrátim… sľúbim si, že si nikdy viac nebudem sťažovať, že je mi zima. Ani keď budem stáť na autobusovej zastávke a bude mi snežiť do krku."
Marek sa zasmial. "A ja si nikdy viac nebudem sťažovať, že musím niekomu odniesť tašku z obchodu. Tvoje tridsať kilové telo mi navždy zmenilo perspektívu."
"Tridsať?" zasmiala sa slabým hlasom. "To som tvoja vymyslená verzia, však?"
"Taká akurátna do náručia," zamrmlal a objal ju ešte pevnejšie.
Čím ďalej šli, tým viac sa mraky trhali. Prvé paprsky slnka sa pretlačili cez hustú korunu stromov. Najprv len záblesky, potom lúče – teplé, jemné, takmer nečakané. Ako bozk zo sna.
Dorota sa zhlboka nadýchla. "Cítiš to?"
"Cítim," prikývol Marek. "Aj keď mám mokré nohy a boľavé ruky, ten pocit tepla… je ako návrat."
"K životu," dodala Dorota.
Ich kroky boli pomalé, ale cieľ sa blížil. Spoznávali stromy, skaly, zákruty. Miesta, kde sa už raz báli, kde raz plakali, kde raz sedeli v tichu. A teraz sa vracali. V inom stave, ale so silnejším vedomím.
Keď konečne zazreli vchod do jaskyne, slnko už svietilo naplno. Krajina žiarila v perlových odleskoch dažďových kvapiek.
"Sme tu," povedal Marek. V hlase mal únavu, ale aj víťazstvo.
Dorotu opatrne položil na mach pri vstupe a bežal dnu. Všetko bolo presne tam, kde to nechali – suché drevo, uskladnené palmové listy, zopár kokosových vlákien na podpaľovanie. Zapálil prvý kus. Plameň vzbĺkol ako pamäť tepla.
"Dorota!" zakričal. "Oheň horí!"
Zavrela oči, usmiala sa. "Zázrak."
Onedlho sedela zabalená v suchých listoch, oheň pri nej prskal, jej pery sa konečne usmievali. Marek si k nej kľakol, jeho ruky boli špinavé, ale oči žiarili.
"A teraz… misia krab," zahlásil a rozbehol sa k skalám pri jaskyni, ktoré sa vynímali ponad morský breh.
Trvalo mu to len chvíľu. Vrátil sa s jedným veľkým krabom v rukách. "Viem, že nie je taký veľký ako náš varan, ale je rozhodne chutnejší."
Kraba uvaril v jednej z väčších mušlí, ktorá predtým slúžila na zber vody. Z listov spravil základ, do toho pridal trochu byliniek, ktoré si minule nasušili. Vôňa sa rýchlo rozšírila po jaskyni – slaná, korenistá, domáca.
Keď ju podával Dorote, sadol si vedľa nej. "Dnes si zaslúžime najviac."
Dorota sa zahľadela naňho. Vlasy mal strapaté, tvár unavenú, šaty stále vlhké, ale v očiach… v očiach mal pokoj.
"Vieš, Marek…" začala ticho.
"Hm?"
"Keď si ma dnes niesol, keď som cítila, ako ti tlčie srdce, a ako sa snažíš nepovedať, že si unavený… vedela som, že nikde inde na svete by som nechcela byť. Ani s nikým iným."
Marek sa nebránil úsmevu. "Ani ja."
Ich pohľady sa stretli. Nepotrebovali viac. V tej vôni krabej polievky, v teple ohňa, v pokoji, ktorý našli po noci plnej zimy, bolesti a dažďa… našli seba.
Zohnul sa k nej, pobozkal ju do vlasov a zašepkal: "S tebou by som tu zvládol aj rok."
Dorota sa usmiala. "S tebou by som tu zvládla aj celý život."
A tak sedeli pri ohni, napojení na svet len tým, čo mali pred sebou – misu polievky, vôňu dreva a jeden druhého. Svet sa mohol rúcať, vietor zúriť, ale oni našli útočisko. Lásku. Svetlo.
- JK -