91. Spev pre bolavé kroky

Cesta späť k jaskyni pokračovala pomaly. Každý krok bol pre Mareka skúškou, každé nadýchnutie akoby v sebe nieslo váhu celého sveta. Neslúžil mu len chrbát, niesol ju v rukách, na ramenách, vo všetkom, čo ho tvorilo – telo, srdce, myseľ. A napriek tomu neprotestoval. Pretože v náručí držal Dorotu. A na tom záležalo najviac.
Dorota sa opierala o jeho hruď, tvár mala ukrytú pod jeho bradou. Nehovorila, len počúvala jeho dych. Rytmus krokov. Ticho ostrova.
No čím viac sa blížili k západu slnka, tým viac sa v nej niečo pohybovalo. Nie fyzicky – jej telo bolo nehybné, slabé – ale vnútri. V nej sa vznášal nepokoj. Malý, tichý ako smietka. Ale čím dlhšie mlčala, tým väčší bol.
"Marek…?" zašepkala.
"Hm?" odpovedal zadýchaný, no s úsmevom.
"Myslíš… myslíš, že sa mi tá noha zahojí správne?"
Zastal. Ticho. Položil ju opatrne do mäkkej trávy pri kmeni stromu a sadol si vedľa nej. Pohol ramenom, ktoré ho už pálilo, a vzal si dúšok vody z kokosovej nádoby. Potom sa pozrel na ňu.
"Úprimne?" spýtal sa. "Neviem. Neviem, či sme ju zafixovali presne, či tam nie je posun… Či by ti doktor povedal, že to bolo správne."
Dorota prikývla. A hoci čakala túto odpoveď, slzy sa jej v očiach objavili automaticky.
"Ale viem jedno," pokračoval. "Dal som do toho všetko. A dám aj zajtra. Aj ďalší deň. A ak budeš chcieť, budem ťa nosiť, kým ti noha nezrastie. Aj keby to trvalo mesiace."
Dorota zatvorila oči. "Ale čo ak to bude zle? Čo ak zostanem krívať? Čo ak sa to zle zrastie a už nikdy nebudem chodiť normálne?"
"Tak budem krívať s tebou," povedal potichu.
Zasmiala sa cez slzy. Smiech, čo znel ako nádych uprostred topenia.
"Vieš… pred tromi mesiacmi by som ťa nenávidela za takú vetu," priznala. "Považovala by som to za ľútosť. Ale teraz… teraz ti verím."
Znovu sa rozhostilo ticho. Len vietor pohyboval listami a niekde v diaľke spadol kokos na zem.
Dorota sa zahľadela do oblohy. "Marek… vieš, čo ma desí najviac? Že ak sa niečo pokazí… nemáme kam ísť. Žiadna nemocnica. Žiadny röntgen. Žiadny doktor, čo by povedal: 'to zvládneme'. Ak to zlyhá… zlyhá to tu. A navždy."
Marek jej stisol ruku. "Dorota… vieš, čo mňa desí najviac? Že zabudneme veriť, že to tu môžeme zvládnuť. Nie ako vo svete. Nie s doktorom, sadrou a liekmi. Ale inak. S tým, čo máme. A s tým, čo sme už dokázali."
Oprel si čelo o jej čelo. Ich dychy sa stretli.
"Chceš vedieť tajomstvo?" spýtal sa.
"Povedz."
Usmial sa, očami ešte trochu zamračený, ale nie unavený. Skôr hravý.
"Vieš, keď som bol malý, oco mi vždy spieval country pesničky. Keď som bol chorý, keď som sa bál, keď som nemohol zaspať. Niektoré boli hlúpe. Niektoré veselé. Ale vždy ma upokojili."
Dorota sa prekvapene pozrela. "A teraz mi to hovoríš, lebo…?"
"Lebo ti chcem jednu zaspievať."
"Marek, to snáď…"
Ale už začal. Hlas tichý, trochu nakrátko, zadrhával sa, ale melódia bola jasná. Rytmická. Príjemná.
"Take me home, country roads…
To the place I belong…
West Virginia, mountain mama…
Take me home… country roads."
Dorota sa neudržala. Zasmiala sa. Smiech, čo znel ako prasknutie oblaku napätia.
"Vieš, že ti to nejde?" usmiala sa.
"Áno. Ale to je na tom najlepšie."
"Prečo?"
"Lebo aj keď mi to nejde, stále ti to môže urobiť radosť. A možno ťa rozosmiať. A keď sa smeješ, tak neplačeš."
Dorota sa obrátila k nemu. "Tak spievaj ďalej. Kým znova nezačnem myslieť na to, že nemám sadru."
Marek znova spustil. Tentoraz hlasnejšie. A ona sa k nemu pridala. Najprv len šepkala, potom už potichu spievala s ním. A keď dokončili refrén, sedeli v objatí pod stromom, Marek jej hladil vlasy a Dorota mala konečne pokoj v očiach.
Slnko už bolo nízko. A Marek vedel, že ďaleko dnes nedôjdu. Potreboval silu. A ona pokoj. A tak začal stavať tábor. Znovu, ako včera. Ale dnes už vedel presne, čo robiť. Naučili sa to. Prežiť. Pripraviť oheň. Zabezpečiť spánok.
Keď plamene vyšľahli a tma sa začala zhusťovať okolo nich, Dorota sedela prikrytá listami, Marek vedľa nej, ruky omotané okolo jej pliec. Dych sa im zosúladil s rytmom vĺn v diaľke.
"Marek…" ozvala sa potichu.
"Hm?"
"Keď si spieval… necítila som len, že sa menej bojím. Cítila som, že žijem."
Pozrel sa na ňu. Svetlo ohňa sa jej odrážalo v očiach.
"A keď si pri mne," pokračovala, "aj keby som krívala celý život, stále budem vedieť, že som šťastná. Lebo každý krok… bude krok s tebou."
Potom sa naklonila a pobozkala ho. Pomalý, vďačný bozk.
A šepotom dodala:
"Si moje svetlo, aj keď mám zatvorené oči."
- JK -