89. Spev do ticha

Zobudil ich zvuk, ktorý doposiaľ na ostrove nikdy nepočuli.
Nie šum oceánu, nie prasknutie vetvičky. Nie víchor v korunách paliem.
Ale spev.
Dorota otvorila oči. Ležala schúlená pod palmovým listím, ktoré včera večer natiahli ako provizórny prístrešok, a chvíľu len počúvala. Vtáčí spev – jasný, čistý, krátke tóniny, akoby sa niekto pokúšal napodobniť melódiu vody. Otočila sa na Mareka, ktorý už sedel, oči mal rozšírené a zamračené.
"To sú… vtáky?" zašepkala.
Marek prikývol. "Áno. Po prvýkrát tu."
Rýchlo sa zodvihli, uhasili dôkladme pahrebu a pozbierali veci. Nehovorili veľa – nie preto, že by nemali čo, ale preto, že ten zvuk ich viedol. Akoby ich ten spev volal.
Prešli lúkou, ktorú včera objavili, a zamierili smerom, odkiaľ sa ozývalo vtáčie štebotanie – hlbšie do hustej zelene. Kráčali pod klenbou stromov, cez porast, ktorý bol vyšší než oni, plný vlhkosti a skrytého pohybu. Každý krok zanechával stopy v mäkkom machu a pod nohami im praskali drobné konáriky.
Zvuk bol stále vpredu. Nikdy nie nad nimi. Nikdy blízko. Vždy o niekoľko desiatok metrov ďalej, akoby ich niečo viedlo. Ale vtáky – nebolo ich vidieť. Ani raz.
"Je to zvláštne," zamrmlala Dorota. "Počujeme ich celý čas, ale nikdy ich nevidíme."
Marek zastal, vytiahol z batohu kokos a napil sa. "Nie je to až také zvláštne. Niekedy si treba len pripomenúť, čo si videl v minulom živote…" Pozrel na ňu. "Pozeral som dokument o migráciách vtákov. Sú také, ktoré prelietajú tisíce kilometrov a potrebujú odpočinkové miesta – ostrovy, ktoré nemajú ľudskú prítomnosť. Kde si sadnú, oddýchnu, niekedy sa napijú, niekedy len zostanú pár hodín a letia ďalej."
"Takže… tento ostrov…"
"Mohol byť len zastávkou. Pre niektoré druhy – ako sťahovavé vtáky, najmä morské, ako rybáriky, chaluhi, alebo aj niektoré druhy lastovičiek, ktoré sa neplavia ponad otvorený oceán, ale sledujú ostrovné reťazce. A ak je… povedzme… neskorý marec alebo začiatok apríla…" – pozrel k oblohe – "…tak práve teraz sa začínajú migrácie zo zimovísk v južných oblastiach späť na sever."
Dorota ho počúvala so zatajeným dychom. "A my… sme len na trase."
"Presne," usmial sa. "Len nevidíme, lebo sú rýchle, opatrné… a možno ich nie je veľa."
Ich kroky ich viedli ďalej. Prešli cez močaristejší úsek porastu, kde museli obchádzať premočenú pôdu, až sa dostali k miestu, kde stromy náhle ustúpili. Pred nimi sa rozprestierala plošina zo zvláštneho, šedo-čierneho kameňa, plná popraskaných štrbín a vysušeného machu.
"Vyzerá to ako stará lávová platňa," poznamenal Marek a pokľakol. "Takýto typ horniny som videl pri dokumente o Galapágoch. Veľmi staré vulkanické ostrovy majú túto štruktúru."
Dorota pokrútila hlavou. "Tento ostrov je plný prekvapení."
Zrazu si všimla niečo zvláštne. Medzi štrbinami v kameňoch bolo drobné biele perie. Odtiahla jedno, potom ďalšie – a tam, v malej dutine v kameni, bol malý vták. Mŕtvy. Malé telíčko, zrejme vyčerpané z migrácie. Dorota ho zdvihla do dlaní. Mal zatvorené oči, no perie bolo mäkké a čisté.
"Ten spev… môže to byť jeho kŕdeľ?"
Marek pokrčil ramenami. "Možno. Možno oddychovali. A on to už nezvládol."
Pochovali ho pod kameňom. Bez slov. Len s pohľadom k nebu.
Popoludnie ich priviedlo k okraju ostrova. Zo zelene sa vynorili priamo na útes, ktorý sa prudko zvažoval k oceánu. Pod nimi bola pláž – ale úplne iná než tá, na ktorú boli zvyknutí.
Kamene.
Kamene všade.
Skalnatý breh, miestami ostrý ako žiletka, posiaty úlomkami čadiča a veľkých balvanov. Vlny tu narážali prudko, vietor bol silnejší, nehostinný. Nebol to priestor na oddych, ale stále to bolo miesto.
Dorota si sadla na plochý balvan. "Takto vyzerá druhá strana ostrova."
Marek sa posadil vedľa nej. "Menej krásna. Ale stále naša."
Postavili provizórny tábor medzi skalami, kde našli plytkú priehlbinu chránenú pred vetrom. Zo sušených listov si urobili jednoduchú strechu. Oheň rozložili medzi kameňmi, v závetrí. A keď sa zotmelo, spev vtákov utíchol. Akoby s posledným svetlom odleteli.
Sedeli spolu, prikrčení pri ohni. Vtáčie perie, ktoré Dorota uložila do jednej mušle, ležalo medzi nimi ako pripomienka, že život existuje aj tam, kde ho nečakáš.
Marek ticho prehovoril: "Možno ich nikdy neuvidíme všetky. Ale ich spev… nám pripomenul, že svet existuje aj mimo tohto ostrova. Že nie sme koniec. Sme len… prestávka."
Dorota sa usmiala. "Ale krásna prestávka."
Oheň praskal, vietor hučal medzi skalami, oceán šepkal o vzdialených miestach. A nad nimi, na nočnej oblohe, preletel tichý tieň. Možno ďalší vták. Možno nie.
Ale obaja to zacítili.
Ten ostrov dýchal.
A dnes – spieval.
- JK -