88. Les, ktorý mlčí
"Dorota… je čas."
Marek jej pošepkal do ucha tak ticho, že to ani neznelo ako slová. Skôr ako pohladenie ranného vetra. Oči ešte neotvorila, ale usmiala sa. V tej chvíli nemusela nič hovoriť. Len prikývla, jemne, sotva badateľne, a potom sa pomaly prevalila na bok.
Oheň z večera už dávno dohorel, ale piesok bol ešte teplý. Noc bola pokojná, hviezdy ich strážili a oceán ich uspával. Teraz však už nebol čas na sny. Dnešný deň mal patriť hĺbke. Lesu. A možno aj niečomu, čo v sebe nosili už dlho, ale nevedeli to pomenovať.
Raňajky boli rýchle. Zvyšné varanie mäso, trochu vody, pár kokosových hobliniek. Nie pre pôžitok. Pre silu. Pre cestu.
Do provizórneho batohu vložili všetko, čo si deň predtým pripravili – nádoby s vodou, kusy mäsa zabalené v listoch, mušľu na značenie, kus suchej trávy na podpaľovanie a dve fakle. Do rúk oštepy. Skontrolovali si šnúry na kokosových nádobách, dotiahli úzly na viazaní listov a vymenili si posledný pohľad, ešte predtým, ako sa ponorili pod zelený baldachýn ostrova.
Ich prvá zastávka bola pri starej skale. Tam, kde kedysi našli prameň. Kde to všetko začalo.
Dorota sa na chvíľu zastavila. Položila dlaň na vlhký kameň, z ktorého prúdil slabý, ale stále živý prameň vody. Odtiaľto kedysi pila. Odtiaľto… zacítila, že nie je sama.
"Vieš… tu som našla tie stopy," povedala potichu. "Tvoje. Vtedy som ešte nevedela či si stále živí. Ale cítila som… že si. A v tej chvíli som sa prestala báť."
Marek sa k nej postavil, položil ruku na jej plece. "Aj ja som vedel, že musíš byť niekde tu. Niekde v diaľke."
Ich pohľady sa stretli. Prítomnosť tej spomienky ich oboch zjemnila. Oživila dni, keď sa ešte báli dôverovať. A teraz, o to viac, vedeli, čo všetko už spolu zvládli.
Z miesta pri prameni vykročili do lesa. Najskôr známy terén – husté porasty, medzi ktorými kedysi prebehli za tieňom. Tieňom, čo sa neskôr ukázal byť varanom. Prešli popri spadnutom strome.
No potom – hranica.
Miesto, kde kedysi zastali. Kde sa vtedy otočili. Lebo vtedy ešte nemali odvahu. Dnes ju mali. A tak pokračovali ďalej.
Krajina sa začala meniť.
Pôda bola mäkšia, pokrytá machom. Stromy už nestáli rovno – stáčali sa pod vlastnou váhou, koreňmi preliezali cez skaly ako obrie prsty. Vzduch bol vlhkejší, hustejší. Ticho. Nie to hrozivé, ale vážne. Akoby sa ich ostrov pýtal: Ste si istí?
Dorota priložila mušľu k jednému zo stromov a urobila rytinu – dvojitý zárez, jeden dlhší, jeden kratší. "Odbočili sme vľavo. Značka je jasná." Marek prikývol. "Z každých desať stromov aspoň jeden označíme."
Z času na čas sa zastavili. Skontrolovali polohu slnka. Znovu sa napili. Čoraz častejšie museli odtláčať vysokú trávu, ktorá im siahala až po pás. Kopce z čiernych kameňov, obrastené lišajníkom a machom, sa začali objavovať medzi stromami. Niektoré boli len balvany, iné ako steny.
"Toto tu vôbec nevyzerá ako ten istý ostrov," povedala Dorota zadýchane. "Akoby nás niečo prehltlo."
"Ale stále nás vedie," odpovedal Marek.
Netrvalo dlho a vyštrachali sa cez hustý pás papradí na malú lúku. Uprostred nej – ako z iného sveta – stáli obrovské palmy. Nie ako tie pri pláži. Tieto boli staré. Masívne. Ich kmene boli široké ako človek s rozpaženými rukami. V ich korune rástli trsy listov, ktoré sa dotýkali nebies.
"To sú prastaré stromy," šepol Marek. "Tieto tu stoja možno stovky rokov."
Dorota bola ticho. Pozerala sa hore. "Sú ako strážcovia. Mlčia. Ale vidia a videli všetko."
"Tu zostaneme," rozhodol Marek. "Ešte je dosť svetla, ale hľadať iné miesto by bol risk. Tu je sucho, priestor, palmy nás ochránia pred prípadným dažďom."
Začali pripravovať tábor. Z listov vytvorili jednoduchý prístrešok. Oheň založili opatrne, mimo suchého porastu, medzi kameňmi. Dorota medzitým vytiahla mušľu a urobila na blízky strom ďalšiu rytinu – krížik v tvare hviezdy. "Značka tábora. Nezameniteľná."
Sadli si vedľa ohňa. Dorota sa natiahla po kokose s vodou, napila sa, a podala ho Marekovi. Ten len prikývol. Boli unavení, ale pokojní.
Les vôkol nich dýchal.
Ale nešepkal.
Len v tichu čakal.
A oni čakali tiež.
Noc ešte neprišla. Ale oni už boli doma – aspoň na dnes.
A čo príde zajtra, to im prezradí les sám.
- JK -