87. Plán na výpravu

Ráno bolo pokojné. Jemné vlnky sa rozbíjali o breh neďaleko jaskyne, ako by ostrov chcel svojim vlastným rytmom prebudiť svojich dvoch obyvateľov. Slnečné lúče sa pohrávali s povrchom oceánu a prebleskovali cez listy paliem ako zlaté ihličky, ktoré jemne šteklili pokožku.Dorota sa prebudila prvá. Ležala chrbtom k Marekovi, ale cítila jeho prítomnosť – jeho teplo, jeho dýchanie, tiché a pokojné. V tej chvíli si uvedomila, že hoci sú stále na mieste, ktoré je plné neistoty, strachu a výziev, ona sama sa už necíti byť zranená. Cítila sa… ukotvená.Pomaly vstala, aby ho nezobudila, prešla cez piesok a započúvala sa do známeho šumu vĺn. Zamierila k jazierku, tam, kde vždy po dažďoch alebo pri prílive ostávali v plytkej vode menšie ryby. Nemali veľa mäsa, ale boli čerstvé. Skutočné raňajky."Zase si o krok predo mnou," ozvalo sa spoza nej. Marek stál v tieni palmy, rozospatý, ale usmiaty. Oči mal úzke, ešte napoly zatvorené, ale ten pohľad poznala. Bol jeho."Dnes si pomalý." podpichla ho."Nie, ty si príliš rýchla." Zasmial sa a pridal sa k nej.Spoločne si vyhrnuli nohavice a vstúpili do jazierka. Voda bola chladná, no príjemná. Dorota si pamätala, kde sa ryby obyčajne zdržovali – pri veľkom kameni pod skalou. Sklonila sa, natiahla ruky a po chvíli vyniesla na breh prvú. Malú, ale živú. Marek neostal pozadu. Spoločne nazbierali pár kúskov – žiadne veľké úlovky, ale dosť na to, aby si pripravili raňajky.Na brehu rozložili oheň. Marek pripravil rošt z dvoch rovnejších vetvičiek, Dorota ryby očistila ostrým kameňom a napichla ich na tenké konáre. Kým sa mäso pomaly opekalo, sadli si vedľa seba, vlhké chodidlá ešte chladili v piesku."Takže… výprava," začal Marek.Dorota prikývla. "Zajtra. Dnes si všetko pripravíme.""Dobre," povedal zamyslene a s pobaveným úsmevom. "Zoberieme si kokosové nádoby na vodu, naplníme ich pri prameni. Tie najväčšie. Môžeme ich previazať šnúrami a zavesiť si ich na chrbát.""Zoberieme aj fakle," dodala Dorota. "Ak nás noc prekvapí, nech nie sme slepí. A niečo na založenie ohňa."Marek sa usmial. "Vezmem kresadlo z mušle a kameňa. Funguje spoľahlivo."Dorota sa nahla a otočila ryby. Vôňa začala byť intenzívnejšia. "A kopie?""Každý si zoberie jednu. A ty si ešte chcela tú mušľu, čo si kedysi našla. Hovorila si, že je ostrá. Na rytiny."Dorota prikývla, tú si už dávno pripravila pri vchode do jaskyne. Bola veľká, jemne perleťová, ale jeden jej koniec bol ako čepeľ. "Tou budem robiť značky.""Do výšky očí," doplnil Marek. "A rôzne podľa smeru. Šípky. Dvojité zárezy. Ak pôjdeme vľavo, jeden dlhý a jeden krátky. Ak vpravo, dva krátke. Ak sa vrátime, trojitý. Dohodnuté?"Dorota prikývla. "Ako runy pre stratených," usmiala sa.Ryby boli hotové. Vzali si každý po tri kúsky a jedli pomaly, s úctou. Mäso bolo jemné, chuť slaná a dymová. Nehovorili, len vnímali prítomnosť toho druhého.Po raňajkách si celý deň chystali výstroj. Marek opravil ich oštepy – jeden praskol, tak ho spevnil liánami. Dorota naplnila kokosové nádoby a previazaním z lístkov vytvorila provizórne rukoväte. Vysušili si aj pár listov ako rezervu na založenie plameňa.Pri západe slnka už všetko ležalo pripravené v tieni jaskyne. Pár kúskov mäsa v listoch, voda, oštepy, mušľa na značenie, fakle z napustených palmových vlákien. Všetko, čo mohli potrebovať.Ale dnes ešte nešli.Keď slnko zalialo oblohu teplým oranžovým odtieňom, Dorota zahlásila otázku: "Dnes… si len ľahneme?""Áno. Bez cieľa. Bez cesty." Poznamenal pokojne s lenivým zívnutím Marek.Zložili sa na mäkký piesok, len pár metrov od vĺn. Dorota si ľahla na chrbát, ruky za hlavou. Marek vedľa nej, rameno vedľa ramena, ich telá sa nepretínali, len sa jemne dotýkali.Hviezdy sa pomaly začali objavovať. Prvá, druhá, tretia. Obloha sa roztvárala do nekonečna. Piesok bol ešte teplý, oceán tichý.Obaja ležali v tichu s pohľadom upreným k nebu.A potom ho pomaly presunuli na seba.Ich oči sa stretli.A nič viac netrebalo.V tom pohľade bolo všetko – dôvera, pokoj, blízkosť, ticho.A tak začala noc.Nie slovami.Ale pohľadom.

- JK -