86. Ostrov dookola

Slnečný kotúč sa pomaly vynáral z oceánu, ako by lenivým gestom zdravil dvoch pútnikov, ktorí už boli dávno na nohách. Dorota a Marek kráčali bosí po mäkkom piesku, ramená mierne zhrbené. Vietor im jemne čechral vlasy a vzduch bol ešte svieži, takmer chladivý.Kráčali už hodnú chvíľu. Bez slov. Bez otázok. Len krôčik po krôčiku. Každý ich krok kreslil do piesku malý príbeh, ktorý zmyje najbližšia vlna. Prešli miesta, ktoré poznali – kokosový háj, kde sa kedysi ukrývali pred búrkou, pramenisko s lesklým kameňom. A potom — ticho. Ostrov, hoci taký rozsiahly, im už nemal čo nové ukázať. Prešli ho. Dookola. Celý.Keď sa ich kroky znova stretli s vyšliapanou cestou smerujúcou späť k jaskyni, slnko už stúpalo k zenitu. Dorota sa zastavila, zodvihla hlavu k oblohe, kde sa pomaly začala miešať bledá modrá s prvými oranžovými náznakmi podvečera."Obehli sme ho celý," vydýchla.Marek sa usmial. Bol to pokojný, hlboký úsmev. "A nezistili sme nič.""A predsa… mám pocit, že som pochopila viac než predtým," povedala Dorota a sadla si na plochý balvan, odkiaľ videla na široký pás pláže, ktorý sa tiahne až k horizontu. "Nie všetko sa musí zmeniť, aby malo zmysel. Niekedy stačí vedieť, že si to skúsil."Marek si prisadol. "Presne. A keď sa teraz pozriem späť… nie je to len ostrov. Je to miesto, kde sme sa stratili. A našli."Neskôr poobede, keď sa obloha zafarbila do teplých odtieňov oranžovej a ružovej, prisadli si k svojej jaskyni. Sadli si pred jej vchod. Založili oheň, ktorí tlmene horel, praskal pokojne, ako by ich vítal. Dorota doň prikladala suché vetvy a Marek popri tom vytiahol kúsok varanieho mäsa, ktoré si ešte odložili. Ticho, v ktorom jedli, nebolo trápne. Bolo plné vzájomného porozumenia.Keď sa zotmelo a nebo posiate hviezdami nadobudlo temnejší nádych, Marek prehovoril: "Zajtra… zajtra pôjdeme hlbšie. Do lesa. Nie po obvode, ale stredom. Ako sieť. Krížom-krážom. Možno ešte ostrov niečo ukrýva."Dorota prikývla. "A ostaneme tam? Noc?""Áno," potvrdil. "Zoberieme všetko potrebné. Trochu mäsa, kokos na vodu. Urobíme si značky na stromoch. Rytiny, uzly z lián, škrabance. Aby sme vedeli, kadiaľ sme už išli.""Značky…" zamyslela sa Dorota a pobrala sa k balvanu, kde si začala pripravovať nožík z ostrého kameňa. "Rytiny na stromy?"Marek prikývol. "Alebo šnúry z palmových listov. Zavesíme ich vysoko. Nikdy nie dve rovnaké za sebou. Každá iná. Bude to náš jazyk.""Ako runy pre stratených," povedala s jemným úsmevom. "Ale náš lesný jazyk.""Presne tak. A ak sa stratíme… aspoň sa nájdeme cez to, čo sme zanechali."Dorota sa k nemu otočila, ticho a nežne. "A keby sme sa stratili úplne? Myslíš, že sa vždy vrátime sem?"Marek sa nahol bližšie, položil jej ruku na líce. "Ty si môj sever. Kdekoľvek budem, budem ťa hľadať."Zaspieval vietor, niekde v korune stromu zavrzgala vetva. Ich plameň mierne zatancoval, ale oheň nevyhasol. A oni… boli ticho.Až kým Dorota nevstala, neprešla pár krokov k jeho boku a nesadla si mu na kolená. Obopla ho rukami okolo krku a potichu zašepkala: "Vieš, keď sme spadli… myslela som si, že všetko skončilo. Ale teraz… teraz mám pocit, že sa niečo začalo."Marek ju objal pevne. "A ešte nekončíme."Ich bozky neboli rýchle, neboli dychtivé. Boli pomalé, isté, plné tepla a poznania. Dotyk dvoch duší, ktoré sa prešli po hranici strachu, prešli ostrovom, aj sebou samými.A keď sa neskôr schúlili v jaskyni, Marek ešte ticho zašepkal: "Zajtra bude náš ostrov dýchať v rytme našich krokov."Dorota prikývla. "A ak tam niečo je… tak to nájdeme. Spolu."Oheň ešte dlho svietil do noci. Nad jaskyňou sa vznášalo ticho. Ale nie to desivé ticho z prvých dní.Toto bolo pokojné.Ticho, keď vieš, že si doma.

- JK -