85. Srdce ostrova

Ráno prišlo pomaly, ale jasne. Slnečné lúče sa vkradli medzi konáre stromov a postupne osvetlili ich malý úkryt pod previsom. Dorota sa prebudila skôr ako Marek. Chvíľu len tak ležala, počúvala jeho pokojné dýchanie a vnímala, ako sa jej vlastné telo zotavuje z včerajšej výpravy.
Keď sa Marek prebudil, obaja vedeli, kam dnes pôjdu. K tej diere. K tajomstvu, ktoré sa pod nimi ukrývalo. A tentoraz bez strachu.
Cesta späť k zvláštnej dutine netrvala dlho. Obaja kráčali mlčky, ale nie stiesnene. Ich kroky boli pokojné, vyrovnané. Pred otvorom sa ešte na chvíľu zastavili. Dorota sa nadýchla, Marek jej podal ruku. "Pripravená?" "Ako nikdy," prikývla a usmiala sa.
Znova sa vplazili dnu, tentoraz s dvoma malými fakľami, ktoré si predtým pripravili. Vlhkosť v jaskyni bola citeľná, ale nie nepríjemná. Tentoraz boli odhodlaní ísť ďalej, hlbšie. Hneď za zvláštnym pulzujúcim útvarom si Marek všimol malý, takmer neviditeľný priechod. Bolo ho treba rozšíriť, ale po niekoľkých opatrných úderoch ostrým kameňom sa podarilo vytvoriť dostatok priestoru.
Preliezli.
Za úzkym tunelom sa otvorila malá dutina, takmer oválna, s podlahou pokrytou suchým prachom a trblietajúcimi sa kryštálmi. Steny mali tmavohnedú až čiernu farbu a boli zvláštne hladké, akoby niekto niekedy dávno túto komoru vybrúsil do skaly.
Marek pristúpil k stene a dotkol sa jej. "Vieš, čo mi to pripomína?" povedal potichu. "Sopečný tunel. Lávový kanál. Videl som jeden v dokumente. Taká skupina liezla pod Havajom cez takéto dutiny. Láva preteká, keď sopka vybuchuje, ale niektoré tunely po nej ostanú prázdne. Toto… vyzerá rovnako."
Dorota sa zamračila. "Myslíš, že je tu sopka?" "Nie aktívna. Skôr vyhasnutá. Ale nie úplne mŕtva. To teplo, čo sme cítili, tá ozvena… môžu byť známky tzv. reziduálneho tepla. Zvyškové teplo v podzemných štruktúrach, ktoré ešte nevychladli. A to zvláštne pulzovanie tam vzadu… možno zmes koreňov a minerálov. Alebo niečo biologické, čo rastie v teple. Ale nie je to nebezpečné. Aspoň nie teraz."
Dorota sa zamyslela. "Takže… niečo ako spánok zeme." "Presne," prikývol Marek. "Ostrov mohol kedysi byť sopkou. Malou, ale aktívnou. A teraz tu máme dôkaz. Možno to tu stále pomaly dýcha. Srdce ostrova. Ale v pokoji."
Chvíľu len stáli. Počúvali vlastné dychy, pozorovali, ako sa ich fakle odrážajú od stien. Bolo to zvláštne – vedieť, že pod nimi niekedy tiekla horúca láva, ktorá mohla spáliť všetko. A teraz tu len ticho zostala – ako spomienka na niečo veľké, čo sa skončilo.
Keď vyšli von, Dorota sa usmiala. "Takže sme vlastne prešli cez niekdajší žilový systém sopky." "Hej," zasmial sa Marek. "A teraz mi napadla jedna vec." "Aká?" "Mohli by sme to využiť. Tú jaskyňu. Možno ako prirodzený sklad. Teplo v chladnejšom čase napríklad počas búrky, sucho počas dažďa. Možno tam zavesiť mäso na sušenie, alebo uchovať veci pred hmyzom. A možno… len ako miesto, kde sa dá byť, keď nás všetko ostatné premôže."
Dorota prikývla. "Možno je to naozaj dar. Niečo, čo nám ostrov ponúkol, keď sme konečne boli pripravení počúvať."
Ich cesta po pobreží pokračovala. Slnko sa postupne klonilo k obzoru a vlny boli pokojnejšie než zvyčajne. Obaja kráčali unavení, ale šťastní. Objav, ktorý našli, nebol len vedecký. Bol osobný. Ako by ostrov povedal: "Áno, som starý. Som divoký. Ale aj ja mám minulosť. A vy ste jej súčasťou."
Keď prišiel večer, našli si úzky záliv medzi skalami, chránený pred vetrom. Marek rozložil oheň, Dorota pripravila jednoduché lôžko z listov. Sadli si vedľa seba, zohrievali si dlane nad plameňom.
"Vieš," začal Marek ticho, "kedysi som sa bál, že ostrov nás pohltí. Ale teraz… cítim, akoby nás prijal." Dorota prikývla. "Možno to nebolo o boji. Možno to bolo o dôvere. Ostrov sa nám ukázal, keď sme boli pripravení vidieť." Marek sa na ňu pozrel. "Myslíš, že to miesto tam dolu… že je bezpečné?" "Možno. Ale aj keby nebolo… je naše. Je súčasťou toho, čo sme objavili spolu. A to mi stačí."
Schúlili sa bližšie k sebe, prikryli sa zvyškami listov. Oheň praskal ticho, ale pravidelne. Slnko sa už dávno schovalo a nad nimi sa rozžiarila prvá hviezda.
Dorota sa naklonila k Marekovi, perami sa dotkla jeho líca. "Dobrú noc, Marek." Marek jej letmo pobozkal čelo. "Dobrú noc, Dorota."
Zaspávali schúlení v objatí. Vedľa nich ticho horel oheň, za nimi spomienka na srdce ostrova – a pred nimi ďalšia cesta. Nie už len okolo ostrova.
Ale do hĺbky. Seba samých.
- JK -