83. Cesta okolo seba
Marek otvoril oči do šera, ktoré ešte nebolo ranné, ale už nebolo ani nočné. V jaskyni panoval pokojný polotieň. Vzduch bol chladný, nasiaknutý soľou a vlhkosťou, no niečo ho vytrhlo zo spánku – jemná, ale prenikavá vôňa. Slaná, mastná, teplá.
Krabie mäso.
Nadvihol sa na lakti a oči mu padli na postavu pri ohni. Dorota sedela na pätách, sklonená nad malým roštom z dvoch rovných vetvičiek. Na plochom kameni sa opekali kúsky mäsa, z ktorých pomaly vytekal tuk a syčal, keď dopadol do pahreby. Jej tvár bola osvetlená iba slabým svetlom, ktoré sa odrážalo od kamenných stien. Vlasy mala zopnuté do chaotického uzla a plecia prikryté už ich spoločnou plátenou košeľou.
Marek sa posadil, potichu, aby ju nevyrušil. Ale ona aj tak vedela.
"Zobudil ťa hlad?" spýtala sa potichu, bez toho, aby sa otočila.
"Zobudila ma vôňa. A myšlienka, že snívam o niečom, čo je až príliš krásne, aby to bolo skutočné."
Dorota sa pousmiala, podala mu list so štyrmi kúskami opečeného mäsa. "Nie je to sen. Aj keď to tak možno pôsobí."
Vzala si svoj podiel a sadla si k nemu. Ich ramená sa letmo dotkli, ale ani jeden sa nepohol. To ticho medzi nimi bolo mäkké, pokojné. Ako keby sa dnes ráno všetko ustálilo.
Jedli pomaly, vnímajúc každé sústo, akoby to bolo ich posledné jedlo pred dlhou cestou.
"Si pripravený?" spýtala sa Dorota po chvíli. Hlas mala jemný, ale v očiach malá iskra rozhodnosti.
Marek prikývol. "Viac než kedykoľvek. Ale zároveň… mám strach."
"Pred čím?" pozrela naňho, zvedavo, úprimne.
Zamyslel sa. "Predtým, čo môžeme nájsť. A ešte viac pred tým, že nenájdeme nič. Že to bude len ďalšia výprava bez výsledku."
Dorota sklonila pohľad. "A aj tak ideme."
"Lebo už nemôžeme zostať. Nie takto. Nie po tom všetkom. Ostrov sa nám mení pred očami. A ak chceme pochopiť, kto naozaj sme, musíme vidieť všetko."
Dorota sa postavila a začala skladať veci. Zbalili si len nevyhnutné: dva oštepy, ostrý kameň, nádobu z kokosového orecha, ktorú používali na vodu, niekoľko sušených kúskov varanieho mäsa zabalených v listoch a pár šnúrok z lián, ktoré mohli slúžiť ako provizórne viazanie. Každý si zobral aj jednu vrstvu oblečenia navyše – ich roztrhané, no užitočné košele.
Dorota si ešte prehodila cez rameno malý zväzok palmových listov. "Na spanie," povedala stručne. "Ak nás noc prekvapí."
Marek si pozorne prezeral jej tvár, jej tichý pokoj a vnútroné sústredenie. "Máš v sebe silu, o ktorej som ani netušil."
Dorota sa pousmiala, ale oči jej zvlhli. "Tá sila vznikla, keď som si myslela, že všetko strácam. A potom si tu bol ty."
Zostalo ticho. Nie z nedostatku slov, ale preto, že všetko bolo povedané.
Vykročili smerom k východnému pobrežiu, kde slnko práve začínalo vyliezať z horizontu oceánu. Vlny ich vítali pokojnými údermi o piesok, voda bola chladná a osviežujúca. Kráčali bosí, vedľa seba, ich tiene sa ťahali za nimi v rannom svetle.
"Vieš," začal Marek po chvíli, "kedysi som si myslel, že celý svet je o tom, kam sa ponáhľame. Škola, práca, peniaze, cieľ. Vždy len cieľ. Ale teraz… teraz mi stačí len vedieť, kam dnes položíme nohy."
Dorota sa zastavila, otočila sa k nemu a položila mu dlaň na hruď. "A čo ak ťa nohy zavedú niekam, kde už nie som?"
Zamrzol. Jeho oči sa stretli s jej. "Nikdy by som tam nezostal."
Dorota prikývla, spokojná s odpoveďou, ktorú potrebovala počuť.
Pokračovali. Piesok pod ich nohami striedal kamene, niekde mäkký mach, inde ostré úlomky mušlí. Našli pár kokosov, ktoré si poznačili pre návrat. Z času na čas sa zastavili, vypili vodu, dotkli sa kmeňa stromu alebo len vnímali ticho.
Pred obedom sa už ich telá prispôsobili rytmu cesty. Boli pripravení prejsť celý ostrov dookola – nielen aby našli niečo nové, ale aby znovu prešli všetko staré a pochopili to. Každý bod na pobreží, každé miesto, kde hľadali jedlo, alebo sa báli. Teraz sa vracali ako iní ľudia.
Ich cieľom nebolo len prežiť.
Ich cieľom bolo pochopiť.
A tak, so slnkom nad hlavou, batohom spomienok v srdci a pred sebou len nekonečnú líniu pobrežia, vykročili.
Nie ako stratení.
Ale ako tí, čo sa rozhodli znova nájsť.
Samých seba. A možno aj cestu späť.
- JK -