82. Kým lietadla lietajú

Cesta k skale bola strmá, ale tichá. Dorota šla za Marekom, opatrne kládla nohy na známe kamene a korene, ktoré sa za tie týždne naučila rozpoznávať aj poslepiačky. Zrazu jej krok zastal. Zdvihla pohľad a zistila, že Marek na ňu čaká, len pár krokov pred ňou, s jemným úsmevom. Neponáhľal sa. Vedel, že dnes to nebola len jeho rutina – dnes ju prijal ako spoločníčku v niečom, čo doteraz vždy robil sám.
Keď dorazili na vrchol, vzduch tam bol o čosi sviežejší. Slnko sa pomaly dvíhalo nad horizont a zalievalo oceán mäkkým svetlom. Odtiaľto mali výhľad na celé pobrežie, až po nekonečnú čiaru obzoru, kde sa voda stretávala s oblohou.
Dorota si sadla na veľký balvan vedľa Mareka. Ten sa už díval tým svojím známym pohľadom – zamysleným, sústredeným, túžiacim.
"Chodíš sem každý deň," prehovorila potichu. "A nikdy si nič nevidel?"
Marek pokrútil hlavou. "Nie. Len obzor. Len oceán. Niekedy búrkové oblaky. Ale nič, čo by patrilo ľuďom."
Chvíľu mlčali. A potom....
Hluk. Tiché bzučanie, ktoré narastalo, ako keď sa niečo blíži, ale ešte to nevidíš. Kovový trup lietadla sa zjavil na oblohe. Bolo ďaleko, vysoko, ale jasné. Ich prvé lietadlo, odkedy sú tu.
Dorota zatajila dych. "Vidíš to?" zašepkala, akoby sa bála, že hlasnejšie slová by to mohli zahnať preč.
Marek prikývol, ale nepovedal nič. Len sa díval. Oči mu zvlhli. A po chvíli len ticho vyriekol: "Nikto tam netuší."
Dorota sa k nemu naklonila. "Myslíš, že niekam letia na dovolenku? Do New Yorku? Alebo späť domov, z pracovnej cesty?"
"Možno sú tam deti, čo sa tešia na babku. Možno žena, čo má so sebou plány na svadbu. Možno niekto, kto sedí pri okne a práve si vychutnáva výhľad. A tam dole…" – odmlčal sa – "sme my."
Jej pohľad zostal zameraný na lietadlo, ktoré sa pomaly vzďaľovalo.
"A čo ak sa niekto pozrie dolu a povie si, že je to krásny ostrov? Nikdy by mu nenapadlo, že tu… niekto prežil pád. Že tu niekto každý deň bojuje o oheň, o vodu, o nádej."
Marek zatvoril oči. "Svet ide ďalej. Nikto ho nezastavil. Ani keď sme padli. Ani keď sme stratili dni, týždne. Tam ďalej je normálny život."
"A my sme… čo? Anomália?" opýtala sa Dorota a snažila sa, aby to neznelo príliš trpko.
"Možno sme len… prestávka. Ticho medzi dvoma letmi. Niečo, čo nikto neplánoval. Ale možno… práve to potrebujeme."
Lietadlo sa stratilo za obzorom. Ostalo len prázdno. Dorota sa ešte chvíľu dívala, kde ho naposledy videla.
"Bolo to skutočné, však?" spýtala sa potichu. "Nie len nejaký výplod nádeje?"
Marek sa pozrel na ňu. "Bolo. Ale aj keby nebolo… bolo to to najbližšie k svetu, aký sme kedysi poznali."
Zostali sedieť ticho. Vietor sa im pohrával s vlasmi, slnko ich zohrievalo, ale vnútro ostávalo chladné.
Po chvíli Marek prehovoril: "Nechcem už len čakať. Musíme znova prejsť ostrov. Každý kúsok. Už dvakrát nás prekvapil. Najprv varanom. Potom tým druhým. Nechcem tretíkrát byť slepý."
Dorota prikývla. "Zajtra to zvládneme spolu. Ešte raz to všetko prejdeme. Možno sme niečo prehliadli. Možno je niečo, čo sme nevideli… lebo sme sa pozerali len na to, na čo sme chceli."
Spolu zišli zo skaly. Tentoraz ich kroky neboli unavené. Boli rozhodné. Prešli lesom, vrátili sa na severné útesy, prešli okolo miesta, kde kedysi našli prameň. Všetko bolo tam, kde malo byť. Ticho, opustené, živé len v ich spomienkach.
Zastali, keď sa začalo stmievať. Ich nohy boli unavené, ale nie zničené. Ich telá niesli známky pohybu, ale duša bola iná. Dnes sa v nej niečo prebudilo.
Dorota sa zastavila pod veľkým stromom, oprela sa o kmeň a vydýchla. "Vieš… aj keby sme tu ostali navždy… aspoň viem, že si tu so mnou."
Marek sa k nej priblížil. Nedotkol sa jej. Len sa na ňu díval.
"A ja viem, že aj keby sme boli len tieňom v cudzom príbehu… ty si moje svetlo."
Dorota sa usmiala. Unavený, nežný úsmev. Zavrela oči. V tej chvíli pocítila na čele niečo jemné.
Marek sa k nej naklonil a pobozkal ju.
Nie vášnivo. Nie náhlivo.
S citom.
S pokojom.
Ako by tým bozkom potvrdil: Si tu. A ja tiež. A kým sme tu, ešte sa nestrácame.
A potom, v tichu blížiacej sa noci a pripomienkou toho, že aj na miestach, kde zdanlivo nič nerastie, môže vyrásť dôvera sa pobrali späť k jaskyni.
Aj keď sa lietadlá míňajú.
Aj keď nikto netuší.
- JK -