81. Posledný pohľad

Ráno prišlo ticho. Slnečné lúče sa len pomaly predierali cez husté koruny paliem a ostrov akoby váhal, či sa má prebudiť. Nebolo to ako bežné rána – žiadne vtipné výmeny, žiadne spoločné zbieranie kokosov, ani hravé hádky o to, kto dnes založí oheň. Len ticho. Ťaživé a naliehavé.
Dorota sedela pri ohni, hlavu mala opretú o kolená, oči prázdne. Pred ňou sa v pahrebe pomaly ohrievali kamene, ale dnes nevnímala ich sálajúce teplo. Dnes nemala hlad. Dnes v nej nebol život. Len ťažoba rozhodnutia, ktoré ich čakalo.
Marek vyšiel z lesa, v ruke niesol svoj bambusový oštep a malý zväzok palmových listov. Na tvári mal výraz, aký Dorota ešte nikdy nevidela. Nebol v ňom hnev. Ani odhodlanie. Bolo v ňom ticho, rezignované prijatie. Tvár mu lemovali drobné ryhy únavy, ktoré tam pred dňami ešte neboli. A v očiach… v očiach niečo mŕtve.
Položil listy vedľa ohňa a sadol si k nej. Chvíľu mlčal. Potom ticho vyslovil: "Dnes."
Dorota prikývla. Ani nemusela nič povedať. Dnes to obaja vedeli. Dnes ukončia to, čo začali. Dnes vezmú život tomu, kto ich desil – ale kto sa napokon stal niečím viac. Súčasťou ich ostrova. Symbolom ich strachu. A teraz… ich obeťou.
Spolu kráčali ku klietke. Krok za krokom, pomaly, ako by ich vlastné nohy odmietali ísť ďalej. Keď sa priblížili, varan zdvihol hlavu. Jeho žlté oči sa stretli s ich pohľadom – a neuhol. Dýchal pomaly, pravidelne. Vedel to. Dorota cítila, ako sa jej v hrdle niečo zovrelo.
Zastali len pár krokov od klietky. Marek si kľakol, zložil oštep a natiahol ruku smerom k varanovi, aj keď medzi nimi stále bola mriežka bambusu.
"Nepovedal som ti to," začal ticho, "ale keď som ťa prvý raz videl, nenávidel som ťa. Bol si to, čo som nedokázal ovládnuť. Čo nás prenasledovalo. Čo nás nútilo spať s otvorenými očami. Ale teraz… teraz ťa ľutujem. Si len tvor. Nezvolil si si to. Možno si sa tu alebo v širšom okolí narodil, a my sme sem len padli z neba. A teraz rozhodujeme o tvojom konci."
Dorota sa sklonila vedľa neho. Oči mala plné sĺz. Po líci jej stekala tenká slaná čiara, ale neotierala ju.
"Nechcem to urobiť," zašepkala. "Ale nemôžeme my ani ty žiť v klietke strachu. Viem, že za to nemôžeš. Možno si bol len zvedavý. Možno si nás len skúmal. Ale my… nemáme inú voľbu. A tak ti aspoň dávame to, čo mnohí nedostanú. Slová. Úctu."
Varan sa nehýbal. Dýchal. Oči mal otvorené. A stále sa díval.
Marek pomaly zdvihol oštep. Ruka sa mu triasla. Dorota ho chytila za lakeť. Obaja stáli, jeden vedľa druhého, bok po boku, ako už toľkokrát predtým. Tentoraz naproti prírode. Proti svojmu svedomiu.
Úder bol rýchly.
Presný.
A potom druhý.
Varan sa zachvel, z posledných síl sa pokúsil vzdialiť, ale jeho telo už nemalo silu. Spadol. Z jeho hrdla unikol posledný výdych. Oči zostali otvorené. A Marek k nemu prikročil, ticho ho prikryl palmovými listami.
Nebol to hrdinský čin. Nebol to triumf.
Bol to akt bolesti.
Celý zvyšok dňa obetovali pracovnému tichu. Telo veľkého varana položili na pripravené kamene a začali ho rozoberať. Tentoraz to trvalo oveľa dlhšie než pri menšom. Koža bola tvrdšia, mäso hustejšie, šliach bolo viac. Marek mal ruky pokryté krvou, ale pohyby mal precízne, sústredené. Jeho myseľ akoby fungovala samostatne, odpojená od srdca.
Dorota pomáhala. Umývala kúsky mäsa, oddeľovala šľachy, zbierala čisté listy, do ktorých by sa dali zabaliť. Bola unavená. Nie z práce. Z toho, čo cítila.
Keď mali mäso pripravené, Marek pozrel na slnko. Zostávali im asi dve hodiny svetla.
"Musíme ho uchovať," povedal ticho. "Nechcem, aby sme ho zabili zbytočne."
Dorota sa naňho pozrela. "Ale ako?"
Marek sa zamyslel. "V noci som rozmýšľal. Studená jama. Pri prameni, pod kameňmi. Zatienená, blízko vody. Vydlábeme priestor, vystelieme ho listami, položíme mäso a prikryjeme ho ďalšími. Ak tam dnu dáme niekoľko rozžeravených kameňov z ohňa a potom ich prikryjeme mokrým pieskom… možno sa vnútri vytvorí para. Teplá, ale nie horúca. A vlhkosť s listami to mäso zakonzervujú aspoň na pár dní. Vydrží to viac než len do zajtra."
Dorota prikývla. Nebol to ideálny plán. Ale bolo to lepšie ako nič. A dnes, po všetkom, potrebovali niečo, čo by tomu dalo zmysel.
Keď slnko začalo klesať k horizontu, sedeli pri ohni. Na plochých kameňoch sa pomaly opekalo prvé varanie mäso. Tuk kvapkal do plameňov, syčal, dym sa vinul do výšky. Vzduch bol plný vône, ale nikto sa neusmieval.
Dorota si vzala kúsok. Pomalým pohybom si ho položila do dlane. Pozerala sa naň dlho, než sa odhodlala ochutnať. Keď prehltla, zatvorila oči. Chuť bola… intenzívna. Nie ako kura. Nie ako ryba. Niečo medzi tým. Husté, plné. Život.
Marek si sadol k nej. Vzal si svoj kúsok. Nehovorili nič.
A potom Marek prehovoril.
"Ďakujeme ti."
Dorota prikývla, šeptom dodala: "Za to, že si nás naučil báť sa. A potom znova dôverovať. Za to, že si nám ukázal, ako tenký je rozdiel medzi strachom a úctou."
Ich slová unášal vietor, akoby sa plazili nad pieskom až k miestu, kde ešte ležali posledné šupiny pri klietke.
Zabudnúť naň nemohli. Ale žiť v jeho tieni tiež nie.
Týmto ho prepustili.
A pokračovali.
Spolu.
- JK -