8. Zápas so snom a skutočnosťou

Marekovo telo sa hneď z rána poddávalo únave, kým sa jeho myseľ v ktorej rezonoval jeho sľub Dorote, potácala na hranici vyčerpania a zúfalstva. Nakoniec zavrel oči. Slzy smädu a hladu sa zmiešali s hrejivým, lepkavým potom. Do toho ticha, prerušovaného len jemným šumením vĺn, ho vtiahla útecha spánku.Vo sne kráčal známou ulicou. Letné popoludnie, vôňa čerstvo pokosenej trávy, deti so zmrzlinou v rukách. Slnečné lúče hriali, ale vzduch bol svieži. Marek zabočil do obchodu na rohu – ten starý, s drevennými policami a malou chladničkou vzadu, kam ako dieťa chodieval kupovať malinovku. Už z diaľky počul jemné bzučanie chladničky, cítil chlad, ktorý sa šíril z jej otvorených dverí.Chladnička bola plná – fľaše s vodou, perlivé, neperlivé, orosené, akoby ich niekto práve vybral z mrazničky. Limetková, pomarančová, citrónová príchuť. Zdvihol ruku, otvoril dvere. Chlad okamžite obklopil jeho spotené čelo, jeho ruky sa triasli od vzrušenia. Vzal jednu fľašu, zatriasol ňou a sledoval bublinky, ako tancovali v priehľadnej tekutine."Toto..." zašepkal a priložil fľašu k perám. Zátka jemne zasyčala a prvý dúšok bol ako elixír života. Každá bunka jeho tela ožila. Smäd zmizol, prahli po ďalšom dúšku, ďalšej kvapke. Bol späť doma. Svet bol zrazu jednoduchý, nádherný.No niečo bolo zle. Obchod sa začal meniť. Chladnička mizla, jej dvere sa krivili a topili ako horúci asfalt. Podlaha pod jeho nohami sa roztápala, regály sa lámali. Marek sa zúfalo načiahol po ďalšej fľaši, ale jeho ruka prešla len cez prázdny vzduch. Počuť bolo len šumenie vĺn. Keď sa obzrel, všade bol oceán. Slnko pálilo a jeho ústa boli zrazu suché, pery rozpraskané. Zatínal zuby, snažil sa vydržať ten náhly nával bolesti a prázdnoty, až kým nezostal len pálčivý smäd.Prebral sa s trasúcim sa telom, jeho vlasy boli zlepené potom. Pootvoril oči, dýchal prerývane. Cítil, ako jeho vlastné telo žiada o vodu, o niečo, čo by ho zbavilo toho hrozného vysušenia. Pár sekúnd si len šúchal oči, nechápajúc, či je ešte v sne, alebo späť v tej mučivej realite."Dorota..." zamrmlal, no jeho hlas sa stratil vo vetre. Otočil sa k nej – no prázdno."Dorota?!" Srdce mu náhle vyskočilo do krku. Vlny sa jemne pohybovali, čln sa kýval a Doroty nikde. V panike sa obrátil okolo seba. A vtedy ju uvidel.Bola pár metrov od člna, len jej hlava trčala z vody. Vlny ju unášali ďalej. Jej ruky sa zdvíhali ako v modlitbe, no bolo to nepravidelné, chaotické.Dorota bola mimo reality. Blúznila, jej myseľ utiekla tam, kde jej už nehrozil žiadny smäd ani bolesť. Videla svoju mamu. Stála na malom motorovom člne, oblečená v červenej vetrovke, presne ako keď ju Dorota posledný raz videla na letisku."Dorotka, poď, ideme domov," povedala mama, jej hlas bol mäkký a láskavý. Natiahla k nej ruku, oči plné sĺz, no zároveň nádeje.Dorota naťahovala ruku k svojej mame. "Mama... prišla si," zašepkala s úsmevom na popraskaných perách. Oči sa jej naplnili slzami radosti. Slabými pohybmi sa snažila k nej doplávať, ale vlny ju jemne unášali ďalej. V jednom momente sa jej ruka dotkla povrchu vody a ona sa pokúsila chytiť tú maminu – no nič tam nebolo. V tom sa jej telo zlomilo, unavené, slabé, a padla hlbšie do vody.Marek zalapal po dychu, keď to videl. "Dorota! Počkaj!" zakričal. Hlas mal zlomený, no naliehavý. Vedel, že ak teraz skočí bezhlavo, nemusia sa nikdy vrátiť k člnu. Bol slabý, dehydrovaný. Rýchlo siahol po lanku čo kedysi lemovalo bok člna a pevne si ho priviazal okolo pásu."Dorota, vydrž! Som na ceste!" zvolal. Ale jeho hlas sa stratil v diaľke, ako keby to hovoril len sám sebe....

- JK -