77. Tiene temna
Noc na ostrove bola temná a zlovestne tichá. Obloha bola zamračená, zakrývajúc mesiac, ktorý by inak osvetľoval pláž bledým svetlom. Dorota a Marek stáli pri ohni, v rukách pevne zvierali svoje novo vyrobené oštepy.
Čakali.
Niekde v diaľke bolo počuť monotónne šumenie oceánu, vlny sa lákavo tiahli po piesku a opäť sa vracali späť do oceánu. No oni sa nesústredili na vodu. Oči im blúdili v tme, v každom tieni hľadali známku pohybu. Varan mal prísť. Bol tu včera. Bol tu aj dnes ráno. A ak ich sledoval tak, ako si mysleli, skôr či neskôr sa objaví.
Marek prešiel pohľadom po okolí. V piesku boli stále viditeľné veľké stopy, ktoré varan zanechal počas nočných výletov. Odtlačky pazúrov vyzerali takmer ako jastrabie pazúry, hlboké a nebezpečné. Srdce mu bilo silnejšie. Čakali už niekoľko hodín. Oheň pri nich tlel, dym stúpal do vzduchu a v jemnom vetre sa rozplýval nad ostrovom.
Dorota stála vedľa neho, ticho, so sústredeným výrazom. Vedela, že táto noc môže byť rozhodujúca. Ak varana premôžu, konečne budú mať pokoj. Ak však zlyhajú… myšlienku rýchlo potlačila.
Napätie rástlo.
Minúty sa vliekli a stále nič. Žiadny pohyb, žiadne známky života. Len oceán, vietor a tma. Po čase sa ich telo unavilo od neustálej ostražitosti. Oči im ťažkli, svaly sa napínali pri každom šuchote. Ale varan neprichádzal.
Dorota si odfrkla a posadila sa na chladný piesok. "Možno si to rozmyslel," zamrmlala.
Marek však nebol presvedčený. Niečo mu na celej situácii nesedelo. Tento predátor sa im po celý čas vyhýbal len na hranici viditeľnosti. Neustále ich skúšal, sledoval ich pohyby, testoval ich reakcie. A teraz, keď boli pripravení, jednoducho zmizol?
"Niečo nie je v poriadku," povedal potichu a utrel si čelo.
Dorota si prehrabla vlasy a pozrela sa na neho s miernou nedôverou. "Možno nás len strašil. Vie, že sme nebezpeční, tak sa rozhodol ustúpiť."
Marek pokrútil hlavou. "Nie. Nebol by tu celý ten čas, ak by sa nás bál. Niečo sa deje."
Dorota vzdychla a oprela si ruky o kolená. "Tak čo teraz? Neostaneme tu sedieť celú noc."
Marek chvíľu premýšľal. "Pôjdeme späť do jaskyne. Možno sa k nám vráti ráno. Alebo možno…" nedokončil vetu. Nechcel to povedať nahlas...
Dorota prikývla a pomaly sa postavila. Obaja si prehodili svoje oštepy cez ramená a vydali sa smerom k jaskyni. Vietor sa zosilnil, chladný závan sa prehnal plážou, prinášajúc so sebou vôňu soli a vlhkosti. Kráčali ticho, len s občasným šuchotom piesku pod nohami.
Keď dorazili k jaskyni, Marek sa zastavil. Niečo bolo zvláštne.
Ticho.
Až príliš veľké ticho.
Dorota to zacítila tiež. Zastavila sa vedľa neho a jemne sa dotkla jeho ruky. "Čo sa deje?" zašepkala.
Marek zdvihol ruku a ukázal pred seba. Pri vchode do jaskyne sa niečo pohlo.
Dorota stuhla.
Tieň.
Najprv si myslela, že je to len odraz ohňa, ale potom to uvidela jasnejšie. Z lesa na druhej strane útesu sa niečo vynorilo. A nebolo to len niečo.
Bol to varan.
Ale bol iný.
Menší.
Dorota zalapala po dychu. "Marek…"
Marek si pevnejšie zovrel oštep. Pohľad mu okamžite padol na stopy v piesku, ktoré videli cez deň. Veľké. Mohutné. Odtlačky obrovského tvora.
Tento varan bol síce veľký, ale nebol taký obrovský, ako ten, ktorého sledovali posledné dni.
Čo znamenalo jediné.
Sú dvaja.
Dorota cítila, ako sa jej chveje žalúdok. Myšlienka na jedného varana bola desivá. Ale myšlienka na dvoch? Na predátorov, ktorí sa môžu pohybovať spolu, koordinovať sa, loviť ako pár?
V tú chvíľu si uvedomila, že ich čaká väčší boj, než si mysleli.
Marek stál bez pohybu, srdce mu búšilo o rebrá. Myšlienky mu vírili hlavou. Tento ostrov nikdy nebol len ich. Od začiatku bol aj ich územím – teritóriom predátorov, ktorí trpezlivo čakali na svoju chvíľu.
Dorota ustúpila o krok. "Musíme sa dostať do jaskyne," zašepkala.
Marek prikývol. "Ale musíme byť pripravení. Pretože keď príde ráno… prídu obaja."
- JK -