75. Nočné čakanie

Dorota a Marek stáli po pás vo vode, zatiaľ čo na pobreží sa pohyboval varan. Jeho robustné telo sa húpalo pri každom kroku, dlhý jazyk kmital vo vzduchu, čím skúšal zachytiť pach. Bol oveľa väčší, než si predstavovali. Tmavá, šupinatá koža sa leskla v posledných lúčoch zapadajúceho slnka.
Dorota pocítila, ako sa jej žalúdok zviera strachom. Opatrne sa otočila k Marekovi, ktorý stál vedľa nej v napätí. "Čo budeme robiť?" zašepkala.
Marek zovrel čeľusť a uprel pohľad na pláž. "Nemôžeme zostať vo vode navždy. Pomaly vyjdeme von, pôjdeme do jaskyne a budeme čakať na noc."
Dorota prikývla. Spolu sa začali pomaly pohybovať smerom k brehu, dávajúc si pozor, aby nerobili prudké pohyby. Varan ich zatiaľ nevidel – zdalo sa, že skôr skúma priestor.
Keď sa dostali na súš, opatrne sa prikrčili a presunuli sa popri skalách. Každý krok bol ako nožom rezaný do ticha. Ich nohy sa zabárali do chladného piesku, srdcia im bili v hrudi ako bubny. Varan sa stále pohyboval neďaleko ich tábora, ale nezdalo sa, že by ich priamo hľadal.
Keď sa konečne dostali do jaskyne, Marek rýchlo pritiahol drevenú zábranu, ktorú si vyrobili ako improvizované dvere. Nebolo to dokonalé, ale aspoň im to poskytovalo určitú ochranu.
Dorota sa zviezla na kameň, stále lapajúc po dychu. "Marek... čo ak sa sem dostane?"
Marek sa posadil vedľa nej, oprel sa o stenu a povzdychol si. "Dúfam, že sa to nestane. Ale ak áno, musíme byť pripravení."
Dorota sa na neho pozrela. "Ty o nich niečo vieš, však?"
Marek sa uškrnul, no v jeho očiach bolo vidieť vážnosť. "Áno. Varan komodský. Videl som o nich dokumenty na National Geographic a čítal som o nich v encyklopédiach."
Dorota si prekrížila ruky. "Takže? Čo všetko vieš? Chcem vedieť, s čím máme do činenia."
Marek sa nadýchol a začal hovoriť: "Varany sú najväčšie jaštery na svete. Môžu dorásť až do dĺžky troch metrov a vážiť vyše 70 kíl. Ich telo je svalnaté a ich pazúry sú ostré ako nože. Používajú ich na lov, šplhanie a aj na obranu."
Dorota prehltla. "To viem. Ale... sú nebezpečné pre ľudí?"
Marek prikývol. "Áno. Varany sú dravce. Väčšinou lovia menšie zvieratá – jeleňov, diviakov, vtáky. Ale ak majú príležitosť, môžu zaútočiť aj na človeka."
Dorota sa striasla. "Útočia priamo, alebo len keď sú vyprovokované?"
Marek sa zamyslel. "Nie sú to agresívne tvory ako tigre alebo levy. Skôr sú oportunisti. Radšej zožerú niečo, čo už je mŕtve, ako by sa mali púšťať do boja. Ale keď sú hladné, alebo ak cítia korisť, môžu byť nebezpečné."
Dorota sa zamračila. "Počkaj, hovoríš, že jedia mŕtve veci?"
Marek prikývol. "Áno. Majú neuveriteľne silné čeľuste a dokážu roztrhať mŕtve telo na kusy. Zožerú takmer všetko – kosti, mäso, dokonca aj kožu. Majú aj jed, ktorý spomaľuje krvný obeh a spôsobuje silné krvácanie. Ak niekoho pohryznú a rana sa nezahojí, obeť môže zomrieť na infekciu."
Dorota prehltla. "A čo ak nás už sleduje dlhšie? Čo ak nás považuje za korisť?"
Marek sa zamyslel. "To by znamenalo, že čaká na vhodný moment. Ale skôr si myslím, že ho zaujali naše zásoby. Možno cíti pach rýb alebo zvyšky jedla."
Dorota si povzdychla a objala si kolená. "Takže ak sa ho chceme zbaviť, musíme ho odlákať. Ale ako?"
Marek pokrčil plecami. "Buď mu dáme niečo, čo ho zaujme viac ako my... alebo ho vystrašíme."
Dorota naňho pozrela pochybovačne. "Ako vystrašíme dvojmetrového dravca?"
Marek si pošúchal bradu. "Oheň. Hluk. Možno aj nejaké zbrane."
Dorota si povzdychla. "Takže... zajtra?"
Marek prikývol. "Zajtra. Keď sa rozvidnie, zistíme, kde presne je, a vymyslíme plán."
Dorota sa zahľadela von z jaskyne. Vonku sa už stmievalo, na oblohe sa začali objavovať prvé hviezdy. Varan bol tam vonku. Čakal. A oni museli prežiť ďalšiu noc.
Oprela si hlavu o Marekovo rameno a zavrela oči. "Dúfam, že nie je ešte bližšie, než si myslíme."
Marek si ju pritiahol bližšie. "Ak bude, zvládneme to. Ako vždy."
A tak čakali na nový deň.
- JK -