72. Ostrovný pokoj

Marek si povzdychol a pretrel si spotené čelo. Slnko bolo vysoko a jeho lúče nemilosrdne dopadali na jeho odhalený chrbát. Stál pri rozostavanom vore, ktorý bol zatiaľ len spleťou bambusov a pevných lián, ktorými sa snažil spojiť jednotlivé kusy dreva dohromady. Už niekoľko dní na ňom pracoval, no stále nebol spokojný. Bol síce pevný, ale nie dosť stabilný. Potreboval lepšie upevniť boky, aby odolal prípadným silným vlnám, no zatiaľ mu stále unikal správny spôsob.
Zamračene si premeral svoju prácu a snažil sa nájsť riešenie. Možno, ak by použil hrubšie laná z popínavých rastlín a lepšie ich zaplietol... Bol taký zamyslený, že si ani nevšimol, ako ho Dorota pozoruje z diaľky.
Ona medzitým mala vlastnú úlohu. S nožom, ktorý si vyrobila z veľkej mušle, sa pobrala k jazierku pri veľkej skale, kde vedela, že nájde pár rýb uviaznutých medzi kameňmi. Počas posledných dní sa stala v love efektívnejšou – poznala pohyb vody, miesta, kde sa ryby skrývajú, a dokonca sa naučila používať drevenú kopiju, aby si uľahčila chytanie. Dnes však vsadila na istotu – stačilo jej pár malých kamienkov, ktoré hodila do vody tak, aby ryby zahnala do pasce medzi skalami.
Rýchlo sa sklonila a dvoma rukami schmatla jednu väčšiu rybu, ktorá sa pokúšala uniknúť. Prudko sa mrskala, ale Dorota ju pevne chytila a jedným rýchlym ťahom mušľového noža jej ukončila trápenie. Opakovala tento postup ešte dvakrát a keď mala tri ryby, spokojne si sadla na okraj jazierka.
Začala ich čistiť – opatrnými ťahmi noža zoškriabavala šupiny, pričom ich kúsky padali na kamene a odrážali sa vo svetle slnka ako drobné strieborné lupienky. Bola to monotónna práca, no zvláštnym spôsobom ju upokojovala. Po chvíli zodvihla pohľad a zahľadela sa na les, ktorý ju obklopoval. Ostrov bol síce divoký, ale zároveň krásny. Pomalé šumenie vetra a občasné žblnknutie vody tvorili tichú symfóniu, ktorá ju napĺňala zvláštnym pokojom.
Keď dokončila prácu, nazbierala niekoľko menších kamienkov a pobrala sa späť na ich pláž. Pri ohnisku opatrne rozhrabala pahrebu a do žeravých uhlíkov uložila kamene, ktoré našla. Nechala ich tam zohrievať, kým sama začala pripravovať jedlo.
"Ako ide vor?" spýtala sa Mareka, keď sa konečne vrátil k ohnisku a sadol si vedľa nej.
"Nejde," odpovedal zamračene a natiahol sa, aby si uvoľnil stuhnuté svaly. "Je to ťažšie, než som si myslel. Stále sa mi zdá príliš nestabilný."
Dorota sa naňho pozrela a pobavene sa usmiala. "Marek, ty si sa pred pár mesiacmi sotva vedel postarať o oheň a teraz staviaš loď. To nie je zlé."
Marek sa zasmial. "Keď to povieš takto, tak to znie ako úspech."
Dorota mu venovala žmurknutie a potom opatrne vybrala kamene z pahreby. Boli teraz dostatočne horúce, aby na nich mohla položiť pripravené rybie mäso. Keď sa ho dotklo, ozvalo sa tiché syčanie a vo vzduchu sa rozšírila lahodná vôňa. Rybia koža sa začala pomaly opekať, pričom tuk z mäsa kvapkal na rozžeravené kamene a vytváral jemné praskanie.
"Vidíš?" usmiala sa Dorota. "Aspoň jedlo nám dnes vyšlo."
Marek sa natiahol a položil jej ruku na koleno. "Jedlo je super, ale lepšie je, že mám s kým sedieť pri tomto ohni."
Dorota zdvihla obočie.
"A že si s tebou môžem užiť pokojný večer bez toho, aby nám niečo hrozilo."
Dorota naňho chvíľu pozerala a potom mu jemne prešla prstami po ruke. "Marek, my sme si vybudovali vlastný svet. Možno je malý, možno nie je dokonalý, ale je náš."
O niekoľko minút neskôr už jedli večeru – jednoduchú, no chutnú. Ryby boli šťavnaté a ich mäso sa jemne rozpadávalo na jazyku. Po jedle ešte chvíľu sedeli pri ohni, kým sa slnko pomaly začalo schovávať za horizont.
"Poďme sa prejsť," navrhol Marek, keď už bol vzduch príjemne chladný a z oceána sa dvíhal jemný vánok.
Dorota bez slova vstala a vzala ho za ruku. Spoločne vykročili po piesku, ich kroky boli pomalé a uvoľnené. Neboli potrebné slová – len tiché šumenie vĺn a ich prsty prepletené v spoločnom dotyku.
Marek sa občas zastavil, aby sa na ňu zahľadel, akoby si chcel zapamätať každý detail tohto okamihu. Dorota mu pohľad opätovala, v očiach mala jemné svetlo zapadajúceho slnka. V tej chvíli nepotrebovali nič viac.
A takto ukončili deň. Spolu, ruka v ruke, v jednoduchom, no vzácnom pokoji ostrovného večera.
- JK -