71. Chuť prežitia

Nad plážou sa vznášala vôňa varenej krabej polievky. Dorota sedela na piesku, pred sebou veľkú mušľu, v ktorej pomaly bublala tekutina. Dym z malého ohňa sa vlnil vo vzduchu a dodával večeru jemnú, údenú arómu. Opatrne miešala drevenou paličkou a sledovala, ako sa krabie mäso pomaly oddeľuje od panciera. Polievka bola ich rituálom – jedným z mála kúskov normálneho sveta, ktorý si na ostrove dokázali vytvoriť.Marek sa vynoril z džungle, v náručí mal kopu suchých vetiev. Hoci slnko už takmer zmizlo za horizontom, jeho telo sa lesklo od potu. Ticho položil drevo vedľa ohňa a usadil sa k nej.Dorota sa naňho pozrela, jej pohľad bol napoly pobavený, napoly skúmavý. "Nevidel si ho?" spýtala sa, pričom mala na mysli varana, ktorý ich posledné dni desil svojou neviditeľnou prítomnosťou.Marek si prehrabol mokré vlasy a pokrútil hlavou. "Nič. Ani chýru, ani slychu. Akoby sa vyparil."Dorota si oprela bradu o koleno a chvíľu zamyslene pozorovala horiace polienka. "Je zvláštne, ako sa to všetko zmenilo. Ešte pred pár hodinami sme sa báli, že na nás zaútočí. A teraz tu sedíme a varíme si večeru, akoby sa nič nestalo."Marek sa pousmial a naklonil sa k nej. Opatrne ju pobozkal na čelo, potom si ju pritiahol bližšie. Jeho ruka sa jemne dotkla jej vlasov, kým sa jej zahľadel do očí.Dorota cítila, ako sa jej žalúdok zľahka zviera tým zvláštnym pocitom, ktorý sa v nej vždy objavil, keď bol Marek takto blízko. Bol to iný druh tepla – hlbší, tichší, príjemne nevyhnutný."Vieš, Dorota," začal potichu, "nikdy by mi ani len nenapadlo, že by som niečo takéto dokázal. Že by sme to dokázali. Vždy som bral veci ako samozrejmosť – jedlo, vodu, strechu nad hlavou. Ale teraz... Teraz, keď sa pozriem okolo seba... Máme jaskyňu, máme záhradu, máme dokonca aj plot."Dorota sa zachichotala, ale Marek pokračoval. "Začali sme stavať vor. Varenie krabej polievky je pre nás normálne. Naučili sme sa žiť bez všetkého, čo sme predtým považovali za nevyhnutné. A stále sme tu."Dorota sa pousmiala, ale jej pohľad bol zamyslený. "Vieš, keď sme sem prišli, nebolo to len o prežití. Najprv to bola panika, boj o každý deň. Ale potom sa to začalo meniť. Prispôsobili sme sa. Možno až príliš dobre."Marek si ju skúmavo premeral. "Myslíš, že sme si na to zvykli?"Dorota si pomaly prešla prstami po kolene. "Neviem. Viem len, že keby si mi pred pár mesiacmi povedal, že budem na opustenom ostrove a že mi bude pripadať normálne ráno zbierať drevo, variť večeru v mušli a večer stavať barikády proti varanovi, tak by som ti povedala, že si sa zbláznil."Marek sa zasmial, ale jeho pohľad bol jemný, chápavý. "Hej, ja by som si tiež neveril. Ale pozri sa na nás. Už to nie je len o prežití. Niekedy mám pocit, že tu... skutočne žijeme."Dorota si vzdychla a zadívala sa na západ. Posledné slnečné lúče zaliali pláž jemným oranžovým svetlom. "Myslíš si, že by sme to zvládli kdekoľvek inde?" spýtala sa potichu.Marek naklonil hlavu. "Ako to myslíš?"Dorota si prešla prstami po piesku. "Že keby sme sa vrátili domov... Bolo by to rovnaké? Myslím, tento pocit. To, že sme spolu. Že máme niečo skutočné."Marek sa na ňu díval dlhšie, než odpovedal. "Dorota, my sme to prežili. Spolu. Toto je to najťažšie, čo sme kedy zažili, a stále sme tu, bok po boku. Ak dokážeme zvládnuť toto, dokážeme zvládnuť všetko."Dorota si zahryzla do pery a pohľad jej na okamih padol k ohňu. "Ale čo ak... Čo ak sa vrátime a všetko sa zmení?"Marek sa naklonil bližšie a jemne jej prstami prešiel po líci. "Všetko sa už zmenilo. Ale ty a ja? My sme stále my."Dorota cítila, ako jej v hrdle zovrelo. Boli chvíle, keď si myslela, že sa na ostrove stratia – nie fyzicky, ale mentálne. Že sa stanú dvoma ľuďmi, ktorí len prežívajú, až kým z nich nezostane nič. Ale nestalo sa to. Naopak. Z každej skúšky vyšli silnejší.Marek sa ticho zasmial. "Vieš, na čom sa najviac smejem? Že sme kedysi riešili úplne hlúposti. Kto čo povedal, kto čo urobil, kto má pravdu. A teraz? Teraz sa hádame o to, či má byť oheň bližšie pri jaskyni alebo pri pláži."Dorota sa rozosmiala. "To je pravda. Aj keď... stále si myslím, že pri jaskyni je to bezpečnejšie."Marek prevrátil oči, ale jeho úsmev bol nežný. "Aká náhoda. Ja si myslím presný opak."Dorota sa uškrnula a potom si položila hlavu na jeho plece. Cítila, ako sa jeho ruka omotala okolo jej pásu, ako si ju pritiahol bližšie, a na chvíľu mala pocit, že všetko je tak, ako má byť. Že bez ohľadu na to, čo ich ešte čaká, vždy budú mať túto chvíľu.Oheň pred nimi slabol, ale ich dotyk bol teplý, skutočný. Dorota natiahla ruku a jemne sa dotkla jeho ruky. Ich prsty sa stretli, preplietli sa v jednoduchom, ale hlbokom geste.A v tej chvíli si obaja uvedomili, že prežiť neznamená len bojovať o život. Znamená to žiť.Spolu.

- JK -