70. Palisáda

Marek a Dorota už od úsvitu tvrdo pracovali. Ani si poriadne neoddýchli po noci plnej strachu a už sa pustili do budovania ochrany pred varanom, ktorý sa k nim mohol vrátiť kedykoľvek. Tentoraz však nechceli byť len vydesenými obeťami v jaskyni. Chceli sa pripraviť.
Marek, s oštepom pevne zvieraným v ruke, prechádzal popri bambusoch, ktoré pred chvíľou zasadili do piesku. Natiahli ich od útesu až k oceánu, vytvárajúc akúsi prírodnú bariéru. Medzi nimi preplietli pevné liany, ktoré vytvorili hustú spleť, cez ktorú sa nič veľké nedostane.
Dorota, celá od piesku a špiny, si práve uväzovala dlhý prameň vlasov do nedbalého copu. "Vieš, Marek," začala a zahriakla pri tom zalomenú lianu, ktorá sa jej vzpierala v rukách, "ak to varan prerazí, budem vážne sklamaná."
Marek sa pousmial, aj keď sa mu po tvári kotúľali kvapky potu. "Ak to prerazí, znamená to, že sme ho aspoň spomalili. A ak nás obíde, tak sme sa aspoň zbytočne nenadreli."
Dorota si vzdychla a otrela si ruky o stehná. "Vieš čo? Mohli sme postaviť niečo také už dávno. Vážne, prečo sme si oplotenie nespravili skôr? Nie kvôli varanovi, ale len tak – pre pocit, že máme vlastný pozemok."
Marek sa zasmial a zaprel sa rukami do bokov, aby si prezrel ich dielo. Bambusové stĺpiky s lianovými výpletmi vytvárali akúsi pevnosť. Nebolo to dokonalé, no rozhodne to pôsobilo dojmom ochrany. "Možno preto, že doteraz sme nemali dôvod. A možno preto, že sme si mysleli, že tu nebudeme tak dlho."
Dorota si zamyslene zahryzla do pery. "Hej… a teraz už aj staviame ohrady. To je znak, že sa začíname na tomto mieste zabývať."
Marek sa zamračil a zložil si ruky z bokov. "Nemyslím si, že sa tu zabývame. Skôr si len chceme zabezpečiť pokoj. Lebo…možno ten varan nie je jediný."
Dorota sa zamyslene pozerala na ich oplotenie. "Vieš, čo je na tom najlepšie?"
Marek zdvihol obočie. "Že to aspoň vyzerá, že vieme, čo robíme?"
Dorota sa usmiala a zatrepala rukami v smere ich práce. "Že sme to dokázali za jeden deň. Včera sme ani len netušili, že tu niečo také potrebujeme, a dnes máme vlastnú palisádu."
Marek sa pousmial, ale v očiach mal stále tieň obáv. "Strach je dobrá motivácia."
Dorota prikývla. "Presne! Mali by sme ho využívať častejšie. Možno by sme sa konečne dostali z ostrova."
Marek si povzdychol, ale neprotestoval. Mal pocit, že Dorota sa ho snaží trochu rozveseliť, aj keď obaja cítili, že situácia je vážna.
Ako sa slnko začalo skláňať nad oceán, unavení sa konečne usadili na pláži pri ohni. Ich telá protestovali pri každom pohybe, ale v ich očiach bolo niečo nové – uspokojenie. Pozreli sa na svoje dielo – rad bambusových stĺpikov tiahnucich sa po pláži. Nebolo to síce vysoké, ale malo to zmysel. Malo to účel.
Dorota sa oprela o Mareka a povzdychla si. "Vieš, čo je na tom ešte lepšie?"
Marek sa na ňu unavene pozrel. "Nejaký ďalší filozofický postreh?"
Dorota sa uškrnula. "Oficiálne máme vlastný pozemok. Oplotili sme si ho. Takže teraz môžeme povedať, že sme majitelia tejto pláže."
Marek sa rozosmial, hlas hlboký a plný únavy. "Gratulujem, pani domáca. Myslíš, že nám na to niekto vystaví list vlastníctva?"
Dorota sa zamyslela. "Ak sa odtiaľto dostaneme, dám si to vytetovať na chrbát – Majiteľka vlastného ostrova. Prvý a posledný nájomník."
Marek sa smial ešte viac, až si musel položiť ruku na čelo. Po dni plnom driny to bolo presne to, čo potreboval – chvíľu smiechu, chvíľu pocitu normálnosti.
Oheň pred nimi pomaly tlel, vlny oceánu sa ticho prevaľovali cez piesok a vzduch bol príjemne chladný. Aj napriek všetkým hrozbám, ktoré mohli číhať v džungli, sa teraz obaja cítili bezpečnejšie. Možno len na chvíľu, ale aj to stačilo.
"Takže… oficiálne máme dom?" spýtal sa Marek.
Dorota sa uškrnula a vystrela pred seba ruky, akoby predávala nehnuteľnosť. "Áno, pane! Ponúkame vám priestranný pozemok s výhľadom na oceán, priamy prístup na pláž, prírodné záhradky a…" zamyslela sa a ukázala smerom k bambusovej palisáde, "vysokú mieru bezpečnosti!"
Marek sa uškrnul. "Bezpečnosti pred varanom."
"Aj pred tebou, keby si si náhodou začal myslieť, že tu máš viac práv ako ja."
Marek ju drgol do ramena a obaja sa ešte chvíľu smiali, kým sa ich únava nezačala naplno zmocňovať.
"Vieš, Dorota," zamrmlal, "možno si mala pravdu."
Dorota sa k nemu otočila. "S čím?"
Marek si povzdychol a pozrel sa na oceán. "Možno by sme nemali len utekať. Možno by sme si to tu naozaj mali spraviť… viac domovom."
Dorota sa usmiala, ale neodpovedala. Vedela, že ten boj v Marekovej hlave ešte nie je ukončený. A vedela, že bez ohľadu na to, čo si myslí dnes, zajtra sa možno znovu rozhodne stavať vor. Ale práve teraz, v tejto chvíli, sa cítili ako doma. A to im stačilo.
Po chvíli sa obaja mlčky zahľadeli na hviezdnu oblohu. Bola jasná, nekonečná, krásna.
Ich ostrov mohol byť ich pascou.
Ale dnes večer bol ich domovom.
- JK -